Couchsurfing v Montevideu, Colonia del Sacramento a lodou do Buenos Aires

Po velkych nami navstivenych brazilskych mestach nam hlavne mesto Uruguaya prislo uplne kludne, bez nejakeho extra zhonu; na hlavne mesto taky civilizovany moc dobry slow-down.  Mesto nieco vacsie ako Praha lezi na rieke kaluznej farby s menom Rio de la Plata.  Aj napriek celkom dobremu pocasiu, pieskovym plazam, zbalenym plavkam sa vam po brazilskych zazitkoch do vody vobec nechce.

V MV sme tiez couchsurfovali a ako vzdy doposial so skvelymi zazitkami.  Byvali sme u cerstveho absolventa VS, Santiaga.  Dal nam k dispozicii jeho izbu s nalomenou postelou a extra matracom.  Izba bola v prerobenej garazi, ktoru strazil taky vlciak, ze prve rano sme az do Santiagovho prichodu z bezpecnostnych dovodov radsej zdrziavali mechure, akoby mali ukryt opustit a vydat sa do domu na toaletu 😉

Uz dve hodky po prichode k Santiagovi sme sli na futbal ligy Copa Libertadores (ekvivalent europskej Ligy Majstrov) pozriet zapas jeho najoblubenejsieho teamu Club Nacional de Futbol, ktoremu v ceste k postupu stal argentinsky Banfield.  4 goly (2:2), lepsia atmosfera ako na Maracani v Riu (hralo sa na narodnom stadione Estadio Centenario, ktory bol postaveny pred 80 rokmi, ked Uruguay vyhral MS 1930 vo futbale) odstartovali spoznavanie Montevidea vysoko nad moje ocakavanie!  Po futbale sme sli na par piviek s jeho partou a skoncilo to ako doma.
Dalsi den sme dali v Montevideu niekolko hodinovu prechadzku historickym centrom mesta – Ciudad Vieja.  Vsetko sa da hravo zvladnut peskom – k najzaujimavejsim miestam patri  Plaza Independencia s mauzoleom Artigasa, Teatro Solis, Mercado del Puerto, Casa Garibaldi.

Santiagovi sa zacina o 2 tyzdne 6 mesacny trip okolo velkej casti sveta, tak okrem hudby, ktoru menime s kazdym vsade, sme ho obohatili viacerymi cennymi cestovatelskymi radami co-ako-kde.  Na oplatku mi dal linku, z ktorej si viete zadarmo stiahnut vacsinu Lonely Planet edicii v pdf formate (vsetko platene subory cez LP, isto z takychto liniek radost nemaju).

Z MV sme odisli na treti den do UNESCO mestecka, Colonia del Sacramento.  Male turistami oblubene mesto Zapadneho Uruguaya.

Odtial sme hned dalsi den poobede vystartovali do mesta Carmelo, kde sme povodne planovali ostat 1 noc.  Nasledujuci den boli ale obidve lode smerujuce do Tigre (predmestie Buenos Aires, Argentina) vybukovane, tak sme sa hned rozhodli pre zmenu planu a vystartovali do Buenos Aires hodinu po prichode.  Kedze v pase chybala peciatka potvrdzujuca vstup do Uruguya, sposobilo to pred nalodenim mensie opletacky.  No vsetko ako vzdy v klidu dopadlo, pohraniciar nafingoval i vstupnu peciatku a my si uzili 2 hodiny scenickej cesty lodkou po delte rieky Rio de la Plata so zapadom slnka a studenymi piveckami.

Z Carmela do Tigre lodou

Punta del Diablo & Punta del Este

Jedno lepsie miesto ako druhe a zaroven tak cierno-bielo odlisne.  Punta del Diablo je mala nerozvinuta osada na oceane so skor hippies nadychom, dlhymi neupravenymi dost opustenymi plazami.  Par surferov, handykraft predajcov, ludoprazdne hlinene namesticka a ine miesta s neplynucim casom.
Tak ako v Brazilii maju ludia skreslenu predstavu o case, tu sme to pocitili u vzdialenosti.  Najprv sa spiekli na plazi, kedze nam prislo, ze slnko je tu slabsie a teplota nizsia ako na brazilskych plazach.  Potom si ‘dopriali’ cez 12km peskom po celom pobrezi Punty del Diablo az do Narodneho parku Santa Teresa s pevnostou Fortaleza de Santa Teresa.

Santa Teresa National Park

Druhu noc sme dali komarom v Stracej nozke sancu len 3 hodiny, pretoze uz od 5ej hodiny rana sme cestovali do top turistickej destinacie celej krajiny Punta del Este.  Je to zaroven jedno z najznamejsich turistickych letovisk na celom kontinente.  Nasa navsteva ‘Punty’ bola zhruba 2 tyzdne po ukonceni sezony (koniec leta, dovoleniek, zaciatok skolskeho roka), cize namiesto turistickej plnky tu bola prazdnota.  V meste viac starsiny ako mladsej posadky, alebo skor lokalna rezidencia.
Rezort cista Zapadna Europa, priestranne, ciste, rozvinute male mestecko s upravenymi plazami, krasnymi domcekmi na vode, velkymi drahymi (prazdnymi) vilkami a 3+ hviezdickovymi hotelmi (populacia 7k; pre porovnanie v Punta del Diablo je obyvatelov 10x menej).  Markety, butiky, banky, restauracie… jednoducho vsetko co i narocny zahranicny dovolenkar od podobneho miesta ocakava.

Punta je ale vskutku uruguayska bublina, ukazka smotanky, VIP repre krajiny.  To co tu uvidite stoji isto za to aj pre pocit uplneho oddychu ci bezpecia, no podla vsetkych Uruguaycov, ktorych sme stretli Punta nie je skutocny Uruguay.  Bolo nam to jasne.

Den cesty z Brazilie do Uruguaya

Florianopolis bolo v Brazilii posledne mesto na nasom itinerari.  Po skoro tyzdni sme 6.3. vzali bus a celu noc precestovali az do Rio Grande (juh Brazilie).  I po 1100km stravenych v autobuse sme boli stale zhruba 250km od brazilsko-uruguayskeho hranicneho prechodu Chui/Chuy.  Do najblizsieho autobusu smerujuceho do Uruguaya sme mali skoro 3 hodiny, z ktorych 2  sme vyuzili na autostop.  To moc neslo, tak po obede pokracovali opat autobusom.  Aj ked na stope neuspesni, za zazitok to stalo, humoru sme mali a len potvrdzujem, ze stopovanie v Brazilii je ozaj nelahke.
Presne naopak, prechod hranicami siel ako po Rame.  Sofer vybavil vsetko a pohraniciarov sme ani nevideli.  Po odsliapnuti troch blokov mesta sme sa ocitli na ulici, ktorej jedna strana bola stale Brazilia, ta druha uz Uruguay.  Vsetko v pohodicke bez akehokolvek oznacenia ci vstupnej peciatky v pase.   Vonku na rohu tej samej ulice sme zmenili hotovost u typka, ktory sa tvaril, ze je nejaky oficialny agent.  Nakolko to cele bolo koser sa uz nedozvieme.  No v tom case na danom mieste to vyzeralo byt na denno-dennom poriadku.
Pre skraslenie dna sme este na hodku skocili pozriet na mini pevnost Fuerte San Miguel vzdialenu 8km od ‘agenta’. Nasledne brali dalsi bus do cielovej destinacie, Punta del Diablo, hodinka cesty z Chuy.
V Diable nas uz cakala tma a zavrety kemp.  Nic moc to na radosti v den mojich menin nedodalo, polhodku sme odkracali v komplet tme do prveho najblizsieho hostela, kde zniceni dali nieco male k jedlu a hodili sa do posteli.  Noc bola drsna.  Pod prikryvkou hic, nad nou pluk komarov.  Kedze sme v hosteli na Stracej nozke boli jedini hostia a nasa izba mala namiesto murov plachty, ich okupacii sa vyhnut nedalo.  V Montevideu nam neskor zvestovali, ze noviny su plne sprav o extremnej invazii komarov v celom Uruguayi.  Myslim, ze prekonali i moje zazitky z Azie 🙂