The World’s Most Dangerous Road

AND WE DID IT … :)

The North Yungas Road (alternatively known as Grove’s Road, Coroico Road, Camino de las YungasEl Camino de la Muerte, Road of Death or Death Road) is a 61-kilometre (38 mi) or 69-kilometre (43 mi) road leading from La Paz to Coroico, 56 kilometres (35 mi) northeast of La Paz in the Yungas region of Bolivia. It is legendary for its extreme danger and in 1995 the Inter-American Development Bank christened it as the “world’s most dangerous road”.  One estimate is that 200 to 300 travellers were killed yearly along the road.  The road includes crosses marking many of the spots where vehicles have fallen.

The danger of the road ironically made it a popular tourist destination starting in the 1990s, drawing some 25,000 thrillseekers.   Mountain biking enthusiasts in particular have made it a favourite destination for downhill biking since there is a 64-kilometre (40 mi) stretch of continuous downhill riding with only one short uphill section.

more @ http://en.wikipedia.org/wiki/Yungas_Road

Sucre

Po narocnom prechode zo severu Paraguaya do Tupizy v Bolivii, 5 dnoch v prasnom jeepe a jednodnovej rozbijacke (sa v) Potosi sme si vybrali prave Sucre za miesto oddychu.
Sucre (215k obyvatelov) je (udajne, no my s udajom suhlasime :)) najkrajsim mestom Bolivie, zaroven sidlom vlady, financnej spravy a konstitucnym hlavnym mestom krajiny.
Jeden den sme navstivili nedalo vzdialeny palac, druhy den urobili 2 hodinovy trek po prasnej cesticke niekam mimo mesto.  Pred dedinkou, ktora bola nasim cielom sme videli sediet staru babku ponukajucu obcerstvenie.  
Obcerstvili sme sa teda pivkom a o hodku neskor stopli sofera tiraku spat do Sucre.  (Snad idealny priklad motta blogu: “Sometimes the journey is better than the destination” :))
Dopriali sme si oddych, cas na dotiahnutie vlastnych veci a tiez na otvarajuci zapas Slovenska na MS, kedy som o 7.30 rano sedel sam v krcme na ranajockach so zapnutou TV.
Na treti den v noci sme brali 12 hodinovy nocny bus do La Pazu, kde sme na dohodnutom hosteli mali stretko s Mitom a Markom z Australie, ktory sa k nam rozhodol na mesiac pripojit a precestovat sever Bolivie a cast Peru.

Potosi & Cerro Rico (149 200 obyv.)

Niekedy najvacsie a najbohatsie mesto celej Latinskej Ameriky (v 17.st. malo skoro 200 tisic obyvatelov!), kvoli nevycerpatelne vyzerajucim zasobam striebra v okolitych baniach, dnes patri (Potosi) k velmi zaujimavym zastavkam na ‘gringo cestach’ Juznou Amerikou.
Prechadzka rusnymi, ludmi a farbami sytymi ulicami kolonialneho mesta je
zazitok sam o sebe.  Jedina (pre nas) zatazkavajuca okolnost je jeho nadmorska vyska; 4066mnm ho robi najvyssie polozenym mestom na svete.
Po rannom kaficku a jablcnej strudli sme absolvovali prv prebeh mestom a neskor 4 hodinovu turu do Potosi bane – Cerro Rico.  I ked niekdajsie striebro vystriedala dnesna tazba zinku, olova a inych menej drahych nerastov, do bane stale za pracou prichadza skoro 10 tisic banikov.  V meste prace na vyber moc nie je a priemerny mesacny plat sa pohybuje okolo 70tich euro.
V bani, i ked v neskutocne narocnych podmienkach, ktore sa od doby kolonialnej skoro vobec nezmenili, banici vedia (aj 15+ hodinovymi siftami) v priemere zarobit aj 200-250 euro mesacne.  Podmienky su priserne. Bezpecnostne mechanizmy ci rescue caty neexistuju ziadne.  Vsetci makaju ako ich otcovia a otcovia ich otcov naucili, aby si tak zabezpecovali maximalnu moznu bezpecnost.  Napriek tomu tu mesacne stale zomrie zopar ludi; ci uz kvoli nestastiu alebo dychaniu pure CO-cka v najnizsich podlaziach bane.
Po dvoch hodinach v bani sme boli super radi, ze padame na cerstvy vzduch. Vstup do Cerro Rico nas uvital nadmorskou vyskou 4300m a uz po polhodke nas obmyval pot z 30-35’C vyhriatych chodieb labyrintu.  Gumene boty su miestami takmer po okraj v bahennej vode a hlavu obijam (hlavne ja, Branko je nizsi :)) o rozne neupraveny strop.  Statocna potnicka, dychanie ‘vzduchu’ s vyparmi vsemoznych nerastov a prachu, po vacsine casu chodza v skrcenej polohe, na par spotoch sa plazime po styroch… Zazitok masakralny, no citime sa vystaveni a vidime sa uz na pive.
V takychto podmienkach tu ludia makaju, zuju cele dni coca listy, aby nemuseli obedovat a prekonali lahsie unavu.  Kedze kazdy robi sam na seba a stale dufa, ze objavi zatial neobjaveny strieborny dol, vidite tu kopat i chlapcov vo veku 12-15 rokov, ktorych tu najskor do prace zapriahol chudobny otec.  Banici sa dozivaju zhruba 45 rokov a mnoho z nich zomiera do 10tich od ‘upisania sa’ tomuto pracovnemu pomeru.
Pocas kolonialnych cias (1545-1825) tu kvoli ukrutnym podmienkam suvisiacim s banictvom zahynulo vyse 8 milionov (!) otrokov (hlavne Africanov a domorodych Bolivijcanov).  Nikto nevie povedat, kolko striebra sa zo Cerro Rico za 4 produktivne storocia vytazilo, no jedna popularna spanieslka chvastacka tvrdi, ze Spanieli by mohli vybudovat most zo striebra z Bolivie az domov, a ostalo by im este stale dost na to, aby ho po nom prenasali…
Kvoli bohatej a tragickej historii mesta Potosi a jeho kolonialnej architekture ho v r. 1987 UNESCO rozpoznalo za Kulturne dedicstvo.