Roadtrip JZ-ou Boliviou

Roadtrip JZ-ou Boliviou

V Tupize sme si s Brankom zorganizovali 5 dnovy vylet 4×4 jeepom spoznat kus JZ Bolivie.  Cely roadtrip mal dokopy cez 1300km a odohraval sa zvacsej casti v Narodnom Parku Reserva Nacional de Fauna Andina Eduardo Avaroa.

Cesty boli prasne, ubytovanie az na poslednu stvrtu noc, kedy sme spali v hosteli vyrobenom kompletne zo soli, uplne skromne.  Bez kurenia, s limitovanou elektrikou, miestami i bez tecucej vody – kedze zamrzol kohutik .  Ranne hodiny pred vychodom slnka v 15-20 stupnovom minuse nutili pouzivat okrem spacaku i cez 5 diek.

Dni boli fantasmagoricke.  Skvele tricko pocasie, neuveritelne scenerie na stovky fotografickych panoram…  Posadku okrem Branka a mna doplnal Holandan Sandre, Anglican Steve, sofer=sprievodca a kucharka.

Vsade, kde bola chut zastavit sma natiahli hnaty a vychutnali kanony, puste s roznymi kamennymi formaciami, gejziry, termalne pramene a rozne sfarbene laguny s plameniakmi.  Opakovane sme presli priesmykmi vo vyske 4.8 – 5k nad morom a bezne spavali v stvortisicovkach.

Hned prvy podvecer sme si zahrali s miestnymi chlapcami v dedinke v 4200vke futbal do dvoch golov.  Domaci zvitazili 2-1 a my lapali dych a kaslali i pocas vecere 30 minut po zapase.

Ja som sa osobne tesil pocas tohto vyletu hlavne na dve miesta.  Prvy krat vyskusat zdolat 6-tisicovku, co bolo i jedno z mojich predsavzati r. 2010.  Tento ciel sa mi vdaka Bohu podaril, no ‘pokoreny’ 6008m vulkan Uturunca dal celkom slusne zabrat.  Stupacka zacala vo vyske priblizne 5300mnm, najkritickejsou castou bola 5700-5800vka.  Kedze sopka bola bez snehu, vystup bol technicky absolutne nenarocny.  Rozhodujuci bol akurat aklimatizacny faktor na vysku.  U mna siel vystup celkom v klidu.  Pri 5700 metroch (a vyssie) si sice davate prestavku po kazdych 15-20tich kratkych krokoch, no citil som sa uplne v poho, ba i na viac nadmorskych metrov.  Branko vystup prerusil priblizne v 5800vke.  Dychom nestacil, a preto radsej neriskoval.  Aj tak obdivuhodny vykon beruc do uvahy, ze nikdy predtym v zivote nebol vyssie ako lyzovacky v Alpach dovolia.  Po super zazitku sa vraciame uplne vystaveni s blikajucim alarm cervenym svetielkom baterky do jeepu.  Po energii ani slychu, jeep samozrejme musel v kameni zapadnut a tak 5 minut pred uplnym zotmenim tlacime a zachranujeme sa pred kosou a tmou, ktora graduje kazdou minutou.  Na ubytovnu sme sa vratili po zotmeni, skocili na polhodku do postele, tak dali chutnu veceru a s dnom sa rozlucili pred deviatou hodinou vecernou.

Druhym highlightom vyletu a zaroven asi jednym z najvacsich prirodnym divov, ktore Bolivia ponuka bola navsteva solnej plane – Salar de Uyuni.  Miesto, kde niekedy lezalo prehistoricke jazero dnes okupuje prirodny zjav, ktory patri k najzvlastnejsim i najznamejsim na svete.  12km stvorcova solna pust siahajuca od vidim do nevidim s hlbkou az 100 metrov lezi v 3653metroch a rocne z nej vytazia 20 000 ton soli, z ktorych je 18 000 sluzi pre ludsku spotrebu.  Stravili sme tam dobrych 5-6 hodin od uzasneho, no mraziveho vychodu slnka, az po rozpecene poludnie, kedy sme pocas jednej zastavky stretli partiu 4och Cechov, ktori prechadzaju celu Boliviu na bicykloch.  Urobili sme si s nimi par fotiek pri slovenskej vlajke, ktoru tu tyzden pred nami zavesil Mito.  Ozaj luxusny reprezent suvenir :)

Po obede nas 5-dnovy vylet skoncil navstevou tzv. Train cemetery – Pohrebiska vlakov, ktore sa nachadza 3km od mesta Uyuni.  Okrem vrakoviska starych zhrdzavenych neudrziavanych posprejovanych lokomotiv je to neskutocne niekolko km2 romale smetisko.  Tu som sa ale fotograficky uplne vytesil a urobil snad aj viac zaberov ako na samotnej solnej pusti.

Roadtrip JZ Bolivie bol tusim najkrajsim (i ked fyzicky poriadne narocnym), aky som v zivote absolvoval.  Viac prirodnej krasy a reliefu vsemozneho typu v 5tich dnoch clovek uz snad ani nemoze obsiahnut.  Muchas Gracias Bolivia.

Tupiza Day – South Bolivia

Oslava mesta (obdoba Rolandovych dni v Bardejove) situovaneho medzi horami s cervenohnedym kanonom bola velmi milym prekvapkom a lepsi timing sme si uz ani nemohli zelat.  Sprievody od najmladsich po najstarsich i handicapovanych kruzili okolo namestia a nam prvy krat poskytovali moznost fotit (i ked stale niekedy len od pasa) domace obecenstvo.  Ti tu moc nemiluju, ked sa na nich obrati turisticka sosovka fotoaparatu.  Muzika, stanky s jedlom a sladkostami a od obednajsich hodin podnapiti miestni chlapi vas so sirokym usmevom vitaju v Bolivii (Tupize).  Stare babky s copankami ponukaju rozne pochutiny a my sa s Brankom len tak spokojne flakame plnymi ulicami a tesime z drobnosti.

text

Filadelfia a osolenie tripu na severe Paraguaya – plus start v Bolivii, Cast 2

Cast 2

Fair enough.  Sme spat pri imigracnej diere.  Cestou, aby sa cas nezastavil, sme fotili uz aj hviezdy a pumpu kde zacalo nase vecerne dobrodruzstvo.  Od zimy hadzeme hacky sack.  Su skoro 3 hodiny rano, ked prichadza autobus.  Masaker.  Colnik sa zobudza, udeluje cennu, po 5 studenych hodinach cakania zasluzenu peciatku.  Autobus nas vita par hodinovym smradom a vydychanym vzduchom.  Dovidenia.  No spaseni ideme a je nam jedno aj to, ze len spravnym smerom.  Nie vsak az do destinacie, kde sme dufali. 

Su 4 hodiny rano a v buse taka truparen, aku si nepamatam ani z Nepalu.  Branko uz vo vsetkom navleceny, s ciapkou a kapucou na hlave.  Ja sa klepem tiez a i napriek vsetkej spine a prachu v buse vytahujem uz aj ja spacak.  Z dopravneho prostriedku sme vyhodeni v rannych hodinach este s polozalepenymi ocami.  Mesto sa vola Villamontes.  Je zaroven nasim prvym v Bolivii.  Tesime sa, ze sme tu, no chceme sa hybat dalej, co najskor a najrychlejsie na miesto stretnutia s Mitom – Tupiza.  Cez prasne smetne ulice so vsetkym tam a s ruksakmi na nasich chrbtoch sa trepeme na stanicu dufajuc, ze stihame nejaky ranny spoj do Tupizy.  Nic take sa bohuzial nedeje… najblizsi autobus iduci nasim smerom a stale nie az do Tupizy odchadza az o 18:30… fuu, dost silene… Neostava nic robit, len preckat den vo Villamontes. Poviem vam, nebola to lahka uloha. Mesto ci dedinka, v ktorej niet ozaj nic az na polovysusenu rieku, z ktorej napriek tomu tahaju chutne ryby. 

 

 

 

 

 

Davame obed a tak s par pomocnymi otazkami nachadzame jedine internet café, kde uz aj 10 rocne deti hraju po sieti nahlas Duka ci jeho modernejsieho  krvavejsieho herneho nasledovnika.  Po zhruba 9 hodinach nasadame do autobusu.  Malicke kolesa nekompatibilne vyzerajuce s karoseriou nam davaju na znamenie, ze od komfortu bude opat pekne daleko.  Spacaky mame ale pripravene a nasadame….

 

 

 

 

 

Zo zaprasenych spacakov sa rozzipsuvavame okolo 3ej rano.  Sme v zhruba 250k meste Tarija a najblizsi bus opat len smerujuci do Tupizy nam ide o 9ej.  Sme vsak radi, ze tato moznost existuje a nemusime tu cakat do vecera.  Robime pohotove rozhodnutie a ubytuvavame sa v hoteli nedaleko stanice.  Po 5 hodinovej rehabilitacii v studenej posteli kupujeme listok a vezieme sa dalsich 7 tackavych hodin… Uz sme blizko.  Dostavame sa do mesta Villazon, ktore je na hlavnym hranicnym tahom z Argentiny do Bolivie.  Vyzera to tu celkom vyspelo; aspon cesty, ktore prvy krat vystriedali uzke klukate prasanky, ktore dychame uz 3 dni vkuse.  Prvy krat sa nam zaroven podaril priamy prestup.  Sedime v 5tom buse, 3 den a ukoncievame zhruba 600km trasu. 

Je 3.6., den pred mojimi narodeninami, den pred stretnutim sa s Mitkesom po skoro 3 tyzdnoch.  Tesime, ze sme to zvladli… Ozaj krst ohnom pre noveho backpackera Branka J  Ten to ale zvladol bravurne, bez slova staznosti.  Tupiza nas na oplatku vita oslavou mesta, ktora sa tu kazdorocne deje v tento den.  Vecerne ulice plne tancujucich a veseliacich sa bytosti vo vysivanych krojoch, zeny s copankami a klobucikmi v najsirsich sukniach, rozna muzika, jedlo a pitie na kazdom kroku…

4.6. Branko berie 3 hodinovu jazdu na koni v pestrofarebnom kanone obkolesujucom nas kemp.  Ja si davam klud a konecne pracujem na fotkach pre blog.  Triper.sk cely tento cas hybernoval.  Nik nemal cas a ja ani prostriedky ako a kde pisat.  Ked sa uz nasiel cas, nebol net alebo ani elektrika v celom meste… Prichadza Mito s flaskou.  Par hodin neskor uz sedi na izbe i Branko a pomaha s dorazenim toho, co sme uz s Mitom pri zivom rozhovore nacali.  Neskor spokojnym tempom vyrazame prvy krat v trojke dat si dobre miestne jedlo a pivecko.

Po Tupize je na plane 5 dnovy vylet po JZ Bolivii a solnych planach – Salaar Uyuni.  Mito to uz absolvoval cestou zo San Pedra de Atacama.  S Brankom sa tesime ako mali chlapci, vylet sme sa rozhodli obohatit i pokusom vystupit na 6008 metrovy vulkan Uturuncu … Verim, ze fyzicky a altitude challenge, ktory som si na rok 2010 pripravil uz skor sa podari naplnit.  Mito odchadza smerom na sever, my na juhozapad.  Tesime sa na dalsie stretnutie v La Paze zhruba o 10 dni.