Alegria – Eastern El Salvador

Alegria sediaca na 1593 metrovom kopci uprostred par kavovych plantazi je najvyssie polozenym mestom krajiny.  I ked som sa do nej trepal z Perquinu 4-ma busmi cez 5 hodin, bola to pekna jednodnovka.

Ako vystupujem konecne z posledneho autobusu, nastupuje don cista nahoda, zelene tricko so surfom – Mito!  Ten tu uz den nemal byt,  no zdrzal sa dlhsie makanim na Triper Travel Maps a tak palil na plaz.  Zvitali so smiechom a hodili 11 minutovu rec a tipy co-kde-ako.  On si odcakal na dalsi bus a ja chvilky na to prebehol mestom a odskocil pozriet 3km vzdialene jazero La Laguna de Alegria.

Dalsie stretko sme si dohodli na sobotu, plaz Playa el Tunco.

Perquin & El Mozote (Eastern El Salvador)

Perquin, kde som spal u medovej babicky, ktoru budem odporucat vsetkym, ktori to maju nasmerovane touto cestou, sluzil pocas salvadorskej obcianskej vojny ako hlavny stab FMLN (Frente Farabundo Marti de Liberacion Nacional)

Doteraz su v jeho okoli pozostatky partizanskych bunkrov, bombove kratre a gulkami opeciatkovane steny budov.

Je tazke spracovat knizny fakt, ze pocas celych 12 rokov obcianskej vojny, bola el salvadorska vlada za ucelom vojny podporena americkou vladou (Carter & Reagan) vyse $6 miliardami americkych dolarov (sumu $500 milionov dolarov pre predlzenie konfliktu do nich USA napumpovali len za rok 1985)!  Dovidenia.

Aby som tu videl a pochopil za najkratsi cas co najviac, o 7:09 rano, den po prichode, ma uz pocas ranajok cakal babkou vybaveny 45 rocny sprievodca Jacinto – mimochodom ex-partizan FMLN.  Kedze on nemal anglictinu ziadnu a s mojou spanielcinou som mu rozumel tak 32%, nenacerpal som az tolko info z prvej ruky ako som dufal.  17 kilometrovu turu naplnenu podivnymi emociami a fyzickou narocnostou sme dali za nieco vyse 8 hodin.

Presli sme bunkrom, muzeom, vysliapali si najvyssi kopec mesta s vyhliadkou na cele okolie a schladili rozhorucene pokozky v rieke Rio Sapo.

Najpodstatnejsim miestom tury vsak bola navsteva dedinky El Mozote, ktora sa do dejin krajiny zapisala rokom 1981, kedy vladou vyslani vojaci zabili vsetkych jej obyvatelov (masaker prezila len jedna zena).  Pocet obeti, z ktorych bolo cez 25% deti, je podla roznych zdrojov odhadovany na 750 – 1200.  (Po tomto masakri z krajiny emigrovalo takmer 300 000 obyvatelov)

Zastavka v El Mozote s jej sloganom “Nunca mas” (Nikdy viac) a pamatnikom obetiam nasilia je tazkym az bolestnym zazitkom a pre mnohych cestovatelov v El Salvadore tym najsilnejsim.

El Salvador: “Resilience. It should be the mantra of every traveler.” (citat z LP)

Priznam sa, ze o krajinach Strednej Ameriky (SA) sa ucim ako nimi prechadzam.  El Salvador mi bol odporucany v Kolumbii dvoma skusenymi nezavislymi cestovatelmi (asi pred mesiacom spomenute v blogu niekde v casti Cartagena) ako ich top centralamerican travel highlight.

Krajine s 21 tisic km2 a necelymi 7 milionmi obyvatelov som sa preto rozhodol dat 7-8 dni a radsej useknut cas z komercnej Costa Ricy.  El Salvador je v porovnani s ostatnymi krajinami SA najmenej navstevovany.  Turisti ho beru skor len za transit.  I ked je to jedina krajina SA, ktora sa nedotyka Karibiku, ponuka 300km plazi na ‘druhej strane’ – Pacifiku.  Druhou skupinou ludi (v El Salvadore) su preto surferi, ktori na miestach ako Punta Roca ci Playa El Tunco nachadzaju svoj sportovy raj skrz najdlhsie ‘breaky’ v Strednej Amerike.  Vseobecne tretou skupinou su ti, ktori sa hrabu aj do vnutrozemia tejto v sucasnosti politicky sa hladajucej, zivymi tektonickymi doskami obtazovanej a gang aferami denno-denne bitej krajiny.  (detaily radsej nerozvadzam)

‘Vdaka’ vsetkym nepokojom, ktore krajinu uz dlhe desatrocia suzuju su Salvadorcania tvrdi ako skala, no pozitivne mysliaci.  Anglicky citat hovori za vsetko “We have the war. We keep going.  We have Hurricane Mitch.  We have Hurricane Stan.  Then we have some earthquakes, but Salvadorans, we keep on going.”

Vedeli ste, ze 12 rokov trvajuca obcianska vojna, ktora vzala zivoty 75 tisicom ludi  skoncila v El Salvadore len v r. 1992?  Pracoviti Salvadorcania za necelych 20 rokov dostali svoju krajinu na vrchne priecky ekonomickeho rebricka SA.  I ked chudoba a nezamestnanost pretrvavaju nadalej a okolo 30% obyvatelstva zije pod hranicou ekonomickeho minima, je to krajina s najvyssim minimalnym platom v SA – $150 tyzdenne.

So, we keep on going, here & now on triper.sk

Nicaragua & El Salvador buses

It took us fair bit of a time to decide if we should or should not make a video of this particular chicken bus (yellow retired school bus from the States) going from Potosi to Chinandega in Nicaragua.  We have counted over 110 people (including babies) being there with us during most of the way (3.5hrs), with hundreds of kilograms on its roof and dozen bicycles on top of them all.

The video does not describe the travel conditions by far, since we did not show the camera not to look like two idiotic gringos on board, neither to offend some locals by doing so.  Our Panasonic was thus moved only by a small angle that the hiding space allowed.

Traveling by local means of transportation is fun and includes different qualities and quantities of buses on simple up to 50kms’ ways.  This is just one of many bus changings that we have taken in El Salvador.  (I felt pretty awkward making it, but what had to be done, had to be done…)

Transit day: Nicaragua (via Honduras) to El Salvador

Budik hodiniek rano v den po zdolani sopky nastaveny nebol, no biologicky cas kontrolujem uz nieco pred 7ou.  Studena sprcha na wake-up, svalceky noh po vcerajsku citime, ranajky skipujeme a davame to riksou 11 minut na jednu zo stanic Chinandegy.  Caka nas narocny den plny busov, prestupov a prechod dvoma hranicnymi prechodmi.

Prvy z nich, hranicny prechod Guasaule/El Triunto (Nikaragua/Honduras) je zazitkom samym o sebe.  Uz spolucestujuci z autobusu v Guasaule kricia na kamosov von, ze na palube maju gringov – nas dvoch.  Autobus ani nestoji a miestni riksiaci uz nam v nom dnu z ruk trhaju batohy a kazdy berie jeden na svoju riksu.

Vsetko v klidu okrem hyper potu zvladame a ponuknutych 302 metrov za dolar davame radsej peskom.  Honduraska strana je ovela prijemnejsia a jednoduchsia.  Nikto nic nechce, my so slamkou v mikrotenovom sacku s coca-colou hladame rychly transit a za 3 hodiny sme uz v klidu na hraniciach Hondurasu s El Salvadorom.  Ceny sa hybu v sumach “do $5”, co je krasa.  Davame jedlo v miestnej jedalni a tak kopcujeme tacos za $1.  Od Costa Ricy sa peciatky do pasu nedavaju, co ma iba tesi, pretoze v nom mam volnych uz len poslednych 5 stran a pred nami je este zo 5-6 krajin.

Ruksakmi ovesani prechadzame komicku hranicu – El Amatillo – most nad riekou deliacou Honduras od El Salvadoru.  V rieke perie zena a kupu sa dvaja chlapi, ktori nam z nej vycereni zdravia.  Z druhej strany mosta, presne v jeho strede medzi dvoma krajinami, hadze do rieky chlapik spokojne moc.

Hodnotime to za dalsie total easy hranice, ake si z Juznej Ameriky ani nespominame.  Uz aj sedime v buse a doplname tekutiny zo sacka od starsej poulicno-autobusnej predavacky.  Valime sa smerom do San Miguel, kedy ja opustam autobus a lucim sa s Mitkesom na par dni.  Ten pokracuje par hodin dalej do Alegrie, ja to beriem 3 hodiny vyssie na sever do regionu s najvacsim historickym vyznamom pre krajinu – Morazon (Perquin).

Dohodnuti sme na stretku o 3-4 dni neskor na nejakej zatial nespecifikovanej plazi smerom juzne od San Salvadoru.