Tokyo comeback, ‘The Womb’ & off I go…

Na treti den po druhej noci v Kyote som bol maxi happy, ze som to tam sightseeingovo rozsekal k vnutornej naplnenosti a i ked tam toho na videnou  ostalo stale primnoho, mentalne by som uz aj tak viac asi nezvladol.  Naviac za mnou prisiel na druhy vecer Tadashi z Osaky, tak sme vykrutili hrdlo nejednemu Kirinu  a dalsi den by bol s fotakom v ruke fyzicky podstatne narocnejsi.  Do Tokya som sa vracal nafucany zazitkami a  po 10 dnovej okruznej jazde japonskym ostrovom Honshu i docela unaveny.  Den cesty do Tokya bol zaroven posledny, kedy mi platil tyzdnovy listok Japan Rail Pass, cize vsetko klapalo podla planu.

Do Yokohamy az na Masaakiho barak som prekvapivo trafil z busy tokyjskych stanic ako profik.  Uz na lampami osvetlenej ulici som ho vymakol na skateboarde, rovno kupili vajcia, cibulu a pivka a smerovali spolu na bytik.  Po malom lagri to brali na nocnu okruznu jazdu Flaming Nora autom s cielom prejst senzacny tokyjsky Rainbow Bridge. Ten nam bohuzial svietil na bielo, nie duhovo, no humoru bolo asi i vdaka tomu faktu statocne.  Po navrate do Yokohamy sme dali najznamejsiu miestnu noodle restiku, kde ludia stojaci vsade okolo vas cakaju, kedy ‘to’ konecne dojete a im sa konecne ujde vas flek.  S palickami som preto jedol akoby naposled a popalil i usta, len aby som dohnal svojich spolujediacich.

Dalsi den bol masakralny.  Vybral som si najznamejsie, zatial mnou nenavstivene 3 stvrte Tokya a spolocne s Nasuko presiel Shinjuku (moderna architektura, parky, veziaky, cement, sklo a zelezo v umnej kvantite a uzasnej design kvalite), Harajiku (ekvivalent londynskeho Camdenu s mladezou a modou vsetkych predstav) a Akihabaru (kde to zije Mangou, Anime a cinsky lacnou elektronikou).  Po navrate na bytik som uvaril moju povestnu daj-nam-silu-na-ficzanie 10 vajecnu omeletu, zbalil svojich neuveritelnych 24.5kg, vylozil ich pre joke Nasuko na plecia a pred 10ou sa pobrali do Shibuye.  Ta patri so Shinjuku k najbusy staniciam tejto planety a niekedy prejst od novinoveho stanku 10 metrov skrz dav ludi iducich jednym smerom na svoju platformu je tazsia predstava ako odpoved na otazku: “Ako vojst do vody na plazi Copacabana” (toto pochopi asi len Mito).

Noc, ktora vystriedala den takisto pokracovala v piatom prevodovom stupni.  Bola ziva, dlha, do zlomenia a vzkriesnia.  Presne ako sa na rozlucku s milovanym Japanom patri.  Z narocneho vyberu kde skoncit to bol prave The Womb, ktory sa nam do 4ej rano staral o zabavu.  Elektro klub ‘The Womb’ je najznamejsim tokyjskym klubom a svetovo povazovany za top (resp. na 2-3. naj klub sveta rebricku).  Pre mna, Londosh-Fabric veterana, to bolo trochu o slabsich gradoch ako som cakal, v mensom, cistejsom, kludnejsom… Robite foto a prekvapi vas bodyguard so svetielkom, ze video nie je povolene, dopite flase sa na parket nehadzu, na wc netecie len tepla voda a zachody maju prkna, ktore su najskor elektricky vyhrievane.  Vstup cini 30e a ak vojdete dnu, von vas na peciatku nepustia .  Maly heineken plech stoji 7e a zvysne drinky na menu su uz len mensie a drahsie.  Design klubu bol ale na urovni (inac, prave v nom tocili japonsku vlozku filmu Babel ak ho niekto z vas videl).  Hudba bola zprv trochu Underworld aneb Mortal Kombat styl – Makkyse Slize, no Dj Emma po 2ej pritvrdila a tak to uz fakt stalo za to.

Aby sme dali aspon aku taku, hoci len kratku polohu lahu, po 4ej sme vyrazili z klubu pozriet nejaky nedaleky a lacny love hotel.  Kedze sme boli v svedskom pocte, cena bola 0.5x vyssia ako ucil cennik.  Chcel som tiez vyskusat tzv. Capsule hotel (capseru hoteru = najznamejsia forma ubytovania v Japonsku; miestnost o velkosti vacsej rakvy: 1x1x2m ponukajuca postel, TV, svetielko na citanie, radio a budik.  Kapsule su v 2-3 radoch nad sebou ako bunky), no ani zeny (Nasuko) ani potetovanych chlapov (Masaaki) do nich nepustaju, preto sme si radsej spolocne prenajali economy karaoke miestnost, mikrofony nechali oddychovat a hodili sa hned na gauce.  Ja zvolil zem.  Zo susednym izieb sa ozyvali silene nepodarky spevov japonskych dufam-ze-raz-budem pop kralovien.

5.48am bola narocna ranna hodina a zaroven cas pohnut sa smerom na letisko.  Masaki to bral so mnou a po check-ine 25kg-oveho yellow submarinu (mojho heavy duty torpeda v zltej plastenke) to obaja na vyse hodku zalomili  na sedackach jedneho z najmodernejsich letisk planety.  Zaludkom pak na ranajky dopriali horucu nudlovu polievku, neskor objali, popriali si all best a tak som sa uz viezol dlazbou az k vytuzenej boarding prepazke.  Cakali ma 4 tuhe hodiny oddychu pocas letu do Seoulu.

Japonsko, od ktoreho som vela ocakaval ma nasytilo, naplnilo, povzbudilo a stale maxi pozitivne prekvapilo.  Neexistuje ziadna ina krajina, v ktorej som za rovnaky cas videl viac (novych) veci, s ktorymi sa doposial nestretol a ak by mi uz dnes niekto povedal, ze sa tam chysta, okamzite mu zavidim :)

Respect.

Gion, Kyoto

Zmes povodnych starych domcekov, obchodikov so starozitnostami,  tradicnych cajovni a restauracii zo 17.st., kde je stale mozne objednat si jedlo servirovane exkluzivnym sposobom od jednej z poslenych, menej ako 1000, stale zijucich Geishi v krajine a modernizmu so street i mall shoppingom a nocnym zivotom.  Najdite hostel A-Yado (skor v blogu) a spite v srdci Gionu.