Do hmlou nasateho Pekingu prilietam s hodinovym oneskorenim cosi pred druhou hodinou obednou. Uz z lietadla som badal vonku lahku bielu snehovu pokryvku a teda po jeho opusteni ma nejaka ta trojka pod nulou az tak neprekvapila. Modernizmus letiskovych priestorov tu este nedorazil a rozdiel s predchadzajucimi dvoma krajinami je tu hned na prvy pohlad markantny.
Bankomat bol ale funkcny a to bol zaklad uspesneho startu. Taxi som zjednal na dolnu hranicu intervalu predpisaneho Happy Dragon hostlom, ktory som si vcera pred spanim stihol zabookovat. Uz davno pred touto 25km-ovou cestou v taxiku som vedel, ze Peking pre mna bude dolezitym organizacnym uzlom tohto celeho tripu a zaroven casom na zastavku a oddych. Nejeden kamos, ktory presiel uz v minulosti hlavnym mestom Ciny, mi spomenul, ze tento 15.6 milionovy pravy staroveky cinsky citadel, je velmi zaujimavou zastavkou a ponuka hrbu veci, ktorym sa oplati venovat nejaky ten cas. Aj preto som sa tu rozhodol ostat zhruba 5 dni.
Okrem ineho, vstup do Pekingu pre mna tiez predstavoval start druhej casti tohto 100-dnoveho tripu Strednou Aziou. Pocnuc tymto bodom uz pred sebou nemam ziadny zakupeny let a drzim sa len teoretickej predstavy, ako by som asi chcel dalej vo vylete pokracovat a na ktoru svetovu stranu v poradi sa uberat. Za druhu cast vyletu povazujem teda cestu z Pekingu cez Mongolsko az na pobrezie Kaspickeho mora na uzemi Kazachstanu. Uz tychto najblizsich zhruba 30 dni ma (zatial) nejednu nezodpovedatelnu otazku (hlavne co sa tyka cestovania Mongolskom v tomto rocnom obdobi), no tretia (po druhej nasledujuca) cast tripu (smer cesty z Kazachu do Europy) je zatial uplne v rukach Bozich.
***
Som na hostli Happy Dragon so super milym personalom, mam pekny dorm, kazda postel je s vlastnou univerzalnou zastrckou (take treba nam Mito!), davam pauzu, ziskavam mapu a skor len nacerpavam info, co a kde presne v meste je. Vyberam si priority a dni na ich odskrtnutie prisposobujem na tyzden dopredu vygooglovanej predpovedi pocasia.
Do par hodin po prichode si ale vybavujem hned banality ako pranie a tiez navstevujem zo 15 metrov z hostela vzdialene male krajcirstvo, ktoreho veduci mi do par hodin zasiva roztrhnuty rozkrok na lyziarskych gatiach a opravuje zo 3 miesta na pomaly sa rozpadajucich denno-denne nosenych najfajnovejsich Quiksilvroch.
Vecer travim v spolocnosti novych kamosov z izby hostla pri stole nedalekej restiky s vlastnym grilom, a neskor uz len vegetim a pred zaspanim si vychutnavam stav pocitu zastavky.
Predpoved pocasia sa splna, dalsi den je zamraceny, vonku je pod nulou a z casu na zem i posnezi. Padam teda po ranajkach do ulic (konkretne do International Hotela, ktory je asi okrem vlakovky jedinym miestom v Pekingu, kde si viete zabookovat medzinarodne vlakove listky) riesit ako, kedy a odkial sa dostat z Ciny do Mongolska. Po nejakej tej hodke dumania a pytania sa 2 tuctov otazok zeny, ktora rozumela celkom slusne anglicky, opustam hotel spokojny a s litkom, ktory ma o necele 2 tyzdne vypravi do Ulaanbaataru. Vyzistil som si tiez ako by sa snad dali poniektore mesta spojit i letecky, no ani z logistickeho ci cenoveho pohladu to nebola ziadna vyhra. Popri admin praci sa ako-tak otukavam s formami transportu fungujucimi v tomto meste a prichadzam na to, ze metro (ciste, rychle, lacne, supereasy na orientaciu) a taxiky (s pouzitim taxometra su ‘dirt cheap’) mi tu budu zachranou.
Vecer s Freddym (Nemec, super spolubyvajuci typek z izby) prechadzam okolim olympijskych stadionov a tak sa spolocne aj s parikom zo Skotska vyberame na zname pekingske nocne trhy. Zima bola kruta, definitivne moj najnizsi bod pod nulou za cely tento vylet a bez rukavic sa pomaly ani nedalo fotit. No vsetko to nastrkane na spilkach pripravene na predaj ludom ku konzumu by bola velka skoda z blogu vynechat. (Hodim to pak do kategorie Food China). V Thajsku najdete k zjedeniu snad akukolvek haved (kobylky, larvy, skorpiony, cockroaches…), tu isto vsetku, mozno aj haved nejedlu 🙂 (morske koniky, tarantuly, stonozky – to by mi nestacilo snad ani na zakusok, heh).
Uzimeni z trhov sme si dopriali teplu stravu, studene pol litre v bariku a potom nam slabsi klubik uzatvoril pohodlny den.
Dalsie, uz slnecne a teplejsie dni, boli o vychutnavani si UNESCO a inych pamiatok nachadzajucich sa v meste a jeho okoli a o snahe ziskat do pasu iranske viza. O tie som poziadal elektronicky uz pred vyse 3.5 tyzdnom, no som stale bez tzv. referencneho cisla. Navstivil som aj iransku ambasadu, tak neostava nic ine, len poziadat o viza este raz. Bohuzial na stranku www.evisa.ir sa tu neviem nijako dostat (podobne ako www.youtube.com, www.facebook.com, www.betfair.com atd), preto som si uz pre istotu vymyslel i nahradny plan B a uz len cas a stastena rozhodne, ktory z tych dvoch zrealnim. Som si celkom isty, ze nech uz to ktorykolvek, obidva budu nabite vzrusom a usilim zazit a vidiet toho pocas cesty co najviac.
No Comments Yet!
You can be first to comment this post!