El Salvador: druhy poltyzden

V strednoamerickom tempe nepolavujem.  Alegriu opustam po ranajkach a ani do polminuty od vyplatenia billu o 8.17 rano bezim na autobus, ktory prichadza necakane skor.  Caka ma dlhy den a pomaly prechod celou krajinou.  Z vychodu smerujem troma autobusmi do 2oj milionoveho San Salvadoru, kde ma pri vystupe z busu uz trhaju taxikari.  Styria.  Necham sa prehovorit jednym a beriem zlty polorozpadly ford na 9minutovy transfer z vychodnej stanice na zapadnu.  Vsetko sliape, nikde necakam, skor su moje vsetky prestupy v polokluse.  Slnko dava kapky, no ja s usmevom opustam hlavne mesto, kde ma ozaj nic netaha, len vidina odchodu.

Cakali ma dalsie 2 miestne autobusy, no misia je zvladnuta.  Cosi po jednej sa ocitam zatial v najlepsom, -krajsom, -obrazkovejsom mestecku mojej Strednej Ameriky – Juayua.  Tu mi uz v Cartagene odporucal Izraelit Matlan a mne bude teraz domovom na 2 noci, z coho mam ohromnu radost.  Okrem toho, ze pranie sa uz tlaci von z bagla, mi extra den oddychu doda potrebnych a pomaly unikajucich sil.

Slniecko vydatne svieti aj tu.  Hned po vystupeni z posledneho busu davam maly poulicny hotdog na zahnanie uz prisleho hladu.  Mam odporucany hostel, no poznam len meno jeho majitela.  Druhy clovek, ktoremu vysvetlujem co hladam ma uz naviguje smerom o 1 ulicu vyssie, 2 bloky vlavo, 1 vpravo a tak uz len 1 vlavo (presne tak to aj bolo).  Stojim pred zltym utulne vyzerajucim hostlom Anahuac.

Usmevom a melucou spanielcinou ma vita maxi fesanda recepcna.  Mojou prioritou P je ale v hosteli wifina.  Potvrdzuje, ze som na spravnom mieste a chvali sa aj tym, ze tu maju horucu sprchu… Luxus, ktory som nemal celych 37 dni si vychutnavam bez minuty 21 minut.  Izbu so 7mimi postelami som mal len pre seba.  Upadol som v nej do ospaleho tempa, dni bral easy a vecerne hodiny taktiez s prehladom.  Doprial som si kludu, popracoval na blogu, fotkach, obluboval si a opakovane jedol na tych istych miestach salvadorske poulicne speciality – pupusy.  S novonajdenymi kamaratmi z Holandska som zatial co sa moje pradlo pralo absolvoval kratku prechadzku cez kavove pole s kupanim sa vo vodopadoch Los Chorros de Calera.

Kolonialna Juayua je zrelaxovanym 10 tisicovym mesteckom obkolesenym volkanmi a kavovymi plantazami.  Lezi na tzv. Ruta de Flores (Cesta kvetov), ktora sa tiahne 36km cez srdce kavovej krajiny.  Miestni obyvatelia su usmievavi, radi pozdravia a prihovoria sa cudzokrajnym navstevnikom ich mesta.  Deti po mne vykrikuju ‘gringo’ a tesia sa ako ich hladam v dave, ci v ktorom ukryte sa akurat skryvaju.  Vikendy su v Juayue spestrene popularnym gastronomickym festivalom, pocas ktoreho sa v uliciach a siatroch predava cez 150 druhov jedal.  Vyzera to ako mensi slovensky jarmok, no s viac jedlom a menej pitim.

Zrazu ma pritlacil cas a specialitu marinovaneho kralika, ci grilovanych ziab som vyskusat uz nestihol.  Bola sobota a s Mitom som bol dohodnuty na stretku na najznamejsej salvadorskej surf plazi Playa El Tunco, kde on susi vlny uz od stredy.

Namiesto 2 hodin cesty to bola pre mna nanestastie opat 4 a polhodka.  Chicken bus, do ktoreho som nastupil pri prvom prestupe v Sorante bol definitivne jednym z najnarocnejsich v mojej historii cestovania.  71 kapacitny americky zlty autobus hostoval s istotou nieco cez stovku.  Som s plnou polnou ako i kazdy spolucestujuci, bez absolutneho miesta na pohnutie, dokonca ani na vytiahnutie penazenky na zaplatenie listka.  Pot pada z nosa, krupaje solnych jazierok sa uz spajaju na predpaziach a autobus stale z oboch koncov nabera.  Stojim kompletne stlaceny vzadu, tak si schytavam svoje, kedze tu autobus nie je nikdy (dost) plny a uz vobec nie niekedy prazdny.  Takmer vsetci bez slova cakaju kedy sa konecne pohne a prebehne nim aspon mirkovanok.

Vystupujem docela zniceny a cakam na posledny prestup skoro hodku.  V case ked som sa konecne dostavil do El Tunca bola uz celym dnom rozpalena oranzova gula zapadnuta v mori.  Po chvili nachadzam Mitov surfersky brloh.  Ked ma ten videl, rovno siel kupit litrove Brahmy.  Mna zatial preberal studeny prud sprchy.

Zhodou okolnosti bol Halloween a zopar kapeliek hralo reggae a rock v dvoch kluboch opierajucich sa o kamenistu plaz.  Nahodili sme slovenske reprezentacne dresy, aby sme lahsie zapadli k maskam, presli okolo vajec liahiacej tortugy, no vecer stravili aj tak len jednoducho, chmelne.

Rano sme hodili kratky kvas na vode a neskor s dvoma prestupmi pokracovali v krasojizde na sever do umeleckeho mestacka Suchitoto.  To nas nadchlo hned od prvych minut.  Okrem bieleho kostolika, siatrov, poulicnych restauracii viacerych kvalitativnych akosti, kaviarni, pupusiarni a cukrarni, aj svojsky krasnym trankilom a az nezvycajnym tichom v jeho naplnenych uliciach centra.  Kedze tu bol kvoli dnu Vsetkych svatych stvordnovy vikend, historicka plaza bola posiata 5timi non-stop plnymi kolotocmi.  Vrestali deti, tesili sa i dospeli.  My sme sedeli medzi nimi a tahali slamkou zmrazenu ovocnu dren.  Mito fotil, ja som nerobil nic, len sledoval dav okolo seba. Klud, veget, spokojnost.  Odbilo 9 a my sme sa vratili na hostel, kde nas v mikroizbe cakal 1 vacsi spolocny matrac.  V prude a brneni fenu sme zaspavali hodne pred polnocou.

Ranajocky na miestnom markete, 2x kafe a prechadzka k jazeru sprevadzana desiatkami novych fotografii vyplnili hodiny predobedia dalsieho dna.  Po obede citime, ze sme tu dosiahli co sa asi len dalo a bez pretekov s casom sa vydavame na cestu dalej.  Smer mame hondurasky, no este jednu noc sme rozhodnuti ostat v El Salvadore.  Caka nas dedinka La Palma, ktora je specialitou samou o sebe.   V roku 1972 sa v La Palma usadil maliar Fernando Llord, ktory tu zalozil Naive Art, umenie, ktore symbolizovalo nadej vo vojnou suzovanej Strednej Amerike a dodnes reprezentuje El Salvador okolo celeho sveta.  Lort naucil svojho casu miestne obyvatelstvo ako podobne obrazy malovat a dodnes 75% dediny zije z tvorby a predaja tychto jasnofarebnych a detskych motivov, ktore lemuju i jej steny, budovy ba aj kostol.