Cele mi to pride, akoby posledny dlhy den v Tokyu vobec neskoncil… Z najtklubu Womb som upadol na 48 cosi minut na karaoke zem, tak sa nejak preniesol na letiste, zalahol na hodinovy slofik na jeho calunenych sedackach, potom nasledovalo hodenie kratkeho zubare pocnuc casom vzletu a z neho prekvapivo s plnsim zaludkom uz aj vystupujem do novej krajiny.
Ano, cas leti, moj v Japane zletel ani som sa nenazdal. Som v Juznej Korei a aby cakania na Roliama (mojho dnesneho couchsurfera) nebolo privela, mam este o 1 hodinu viac kvoli zlomyselnemu casovemu posunu. Je jedna ej-em, do stretka 6 a pol hodky. Zaklad je byt a tvorit trankilo. Neviem toho teraz vela, len to, ze som na inom letisku ako tom, z ktoreho mam instrukcie ako sa prepravit na dohodnuty meeting point. Life’s ovsem good, s kludom Ukrajinca, akoby do ruzova vyspaty, komunikumem s presedivelym dedkom na informacnej prepazke. Zistujem lacny lokal busik do centra, z ATM vyberam hrbu penazi, ktoru tretinujem a zastrcam na bezpecnostou naordinovane, mnoho mesiacov oskusane miesta. Je tu vacsi hic ako som cakal napriek tomu, ze Korea je vseobecne v tomto rocnom obdobi studensia ako Japonsko. 2 tyzdne dozadu tu bolo -15, dnes mam cez 7. Asi sa mi balancuje weather nezdar z Filipin. Urcite to musi byt tak. Vyzliekam bundu, vytahujem bryle a menim oranz sklicka z lyzby za oblubenu hnedu sepiu. Nabehavaju mladi chalosi a robia si so mnou rovno 3 foto. Sily mi to nedodalo, no radosti zo vstupu do novej krajiny jo. Ludia su vsimavi, otvorenejsi, no hlucnejsi a na prvy (neskor nielen na prvy) pohlad ovela netolerantnejsi ako Japoncini. Nuz, casy prekvapiek pominuli, ale samo, vsetko maxi spoko. Prichadza mi bus, letim nan, moc necaka. MHD servis s bielymi rukavicami vodica a uniformu z predchadzajucej krajiny nevidim; som spat v takom, hmmm… , ako by som povedal, normalnom svete. Ludia v buse komunikuju akoby sa hadali, popri tom sa vsak rehocu – mozno zo mna. Batozinu aj seba len drzim na sedacke. Zacina mi prestavat byt vsetko jedno. Unava sa driape na povrch. Mam zopar odporucani co dnes robit, no prv je nutne zbavit sa zltej ponorky. S nou to v tomto stave ledva odchodim z busu do uschovne. Nejak mi hlava nebere odkial sa mi zrazu ta vsetka batozina nabrala.
Cez maximus centauris dav to davam a hladam, kde na 5.5 hodin odlozit svoju olovenu zataz. Prva hrba modrych na zeton fungujucich kabinetov nefunguje, jj, toto uz isto nie som v Japonsku. Som niekde v natrieskanom subwayi stanine Sinchon, kde po akejkolvek pomoci ci uniformovanej bytosti niet ani na 7my pohlad ani chyru. Informacne okienko ludoprazdne, tipujem poobednajsi slofik. S pomocou nejakej mladej holubice orientujem zrak na ine lockre, zlte, snad 50 metrov dalej. Batoh lame stavce, navod na lockre v cistom hadom pismoprevedeni. To je konec, veci nejak zrovna neidu lahko. No nic, kdyz nemuzes, tak pridej. Na 2-3 pokus mi uz daky ujko studuje sam navod a otvaraju sa mi dvere skrine, kde si mozem na par hodin odlozit svojich momentalne prebytocnych 25 kilogramov. Samozrejme, ponorka je privelka a priobjemna. Musim vybalovat, jej hlavu odmontovat a dvere pomaly kopnut, aby sa mi vpasovala do uschovne. Je to tam! Som v klidu a mozem sa zamysliet, co s nacatym dnom.
Mam plan A. I plan B. A je pre ‘Aktivny’, za predpokladu, ze som sa vcera rozhodol v Tokyu posledny den neklubovat. A B je ako ‘Blbec’. Rozhodujem sa pre Bcko, co spocivalo v hladani original korejskej sauny/spa, kde som si chcel oddychnut a dospat. Nakoniec som sa tolko plantal, hladal, obzervoval a kavoval, ze ked som k Spa dorazil, uz som ju nepotreboval a bolo navyse tolko hodin, ze sa mi uz dnu ani neoplatilo ist. Do 80minut som mal totiz s Roliamom stretko.
Po nejednom dobrom kafe v Tom & Toms kaviarnicke a milo rychlej wifinke som sa v priebehu dna vystveral opat na kona. Tak no, na polo. Stretko s Roliamom par minut pred dohodnutym kohutom, hned na to nasledovalo 15 minut presunu ponorky na svojich pleciach pesmo na jeho barak a tak rozhodnutie ist s nim este do ulic na jedno a jedlo.
No Comments Yet!
You can be first to comment this post!