Potosi & Cerro Rico (149 200 obyv.)

Niekedy najvacsie a najbohatsie mesto celej Latinskej Ameriky (v 17.st. malo skoro 200 tisic obyvatelov!), kvoli nevycerpatelne vyzerajucim zasobam striebra v okolitych baniach, dnes patri (Potosi) k velmi zaujimavym zastavkam na ‘gringo cestach’ Juznou Amerikou.
Prechadzka rusnymi, ludmi a farbami sytymi ulicami kolonialneho mesta je
zazitok sam o sebe.  Jedina (pre nas) zatazkavajuca okolnost je jeho nadmorska vyska; 4066mnm ho robi najvyssie polozenym mestom na svete.
Po rannom kaficku a jablcnej strudli sme absolvovali prv prebeh mestom a neskor 4 hodinovu turu do Potosi bane – Cerro Rico.  I ked niekdajsie striebro vystriedala dnesna tazba zinku, olova a inych menej drahych nerastov, do bane stale za pracou prichadza skoro 10 tisic banikov.  V meste prace na vyber moc nie je a priemerny mesacny plat sa pohybuje okolo 70tich euro.
V bani, i ked v neskutocne narocnych podmienkach, ktore sa od doby kolonialnej skoro vobec nezmenili, banici vedia (aj 15+ hodinovymi siftami) v priemere zarobit aj 200-250 euro mesacne.  Podmienky su priserne. Bezpecnostne mechanizmy ci rescue caty neexistuju ziadne.  Vsetci makaju ako ich otcovia a otcovia ich otcov naucili, aby si tak zabezpecovali maximalnu moznu bezpecnost.  Napriek tomu tu mesacne stale zomrie zopar ludi; ci uz kvoli nestastiu alebo dychaniu pure CO-cka v najnizsich podlaziach bane.
Po dvoch hodinach v bani sme boli super radi, ze padame na cerstvy vzduch. Vstup do Cerro Rico nas uvital nadmorskou vyskou 4300m a uz po polhodke nas obmyval pot z 30-35’C vyhriatych chodieb labyrintu.  Gumene boty su miestami takmer po okraj v bahennej vode a hlavu obijam (hlavne ja, Branko je nizsi :)) o rozne neupraveny strop.  Statocna potnicka, dychanie ‘vzduchu’ s vyparmi vsemoznych nerastov a prachu, po vacsine casu chodza v skrcenej polohe, na par spotoch sa plazime po styroch… Zazitok masakralny, no citime sa vystaveni a vidime sa uz na pive.
V takychto podmienkach tu ludia makaju, zuju cele dni coca listy, aby nemuseli obedovat a prekonali lahsie unavu.  Kedze kazdy robi sam na seba a stale dufa, ze objavi zatial neobjaveny strieborny dol, vidite tu kopat i chlapcov vo veku 12-15 rokov, ktorych tu najskor do prace zapriahol chudobny otec.  Banici sa dozivaju zhruba 45 rokov a mnoho z nich zomiera do 10tich od ‘upisania sa’ tomuto pracovnemu pomeru.
Pocas kolonialnych cias (1545-1825) tu kvoli ukrutnym podmienkam suvisiacim s banictvom zahynulo vyse 8 milionov (!) otrokov (hlavne Africanov a domorodych Bolivijcanov).  Nikto nevie povedat, kolko striebra sa zo Cerro Rico za 4 produktivne storocia vytazilo, no jedna popularna spanieslka chvastacka tvrdi, ze Spanieli by mohli vybudovat most zo striebra z Bolivie az domov, a ostalo by im este stale dost na to, aby ho po nom prenasali…
Kvoli bohatej a tragickej historii mesta Potosi a jeho kolonialnej architekture ho v r. 1987 UNESCO rozpoznalo za Kulturne dedicstvo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>