Salto Angel a NP Canaima, cast 3/3

Ranajkami v case cosi drobnom po 6ej nam odstartoval novy den.  Hodku na to uz sedime v lodi a vezieme sa spat do Canaimy.  Ta ista 50km cesta, ktorou sme tu dorazili nam teraz bezi ovela rychlejsie.  Okrem toho, ze celu noc lialo a rieka je plna vody, cestujeme dolu jej prudom.

Po parhodinovej pauzicke v Canaime a neskor cakani na odlet do Ciudadu Bolivar na jej letisku s hrozou zistujem, ze nepoletime 20 miestnym lietadlom, akym sme tu prisli, ale 6 miestnym (mojim oblubenym) dvojplosnikom, v akom mi pred 2ma dnami skoro odstrelilo hlavu.

Znepohodnel som a uz pred odletom som radsej nasadil ruzovu tabletocku.  Vyse hodinovy let s nejednym ‘Otcenasom’ na perach dopadol nastastie UPLNE bezbolestne!

Rozdiel od predchadzajuceho letu bol okrem uzitia tablety aj v tom, ze som sedel hned v predu po pravici pilota a bol uplne neakcny = nemal fotak a neurobil ani jednu fotografiu (lutujem toho teraz trochu dost  🙁 )  Pre mna asi najkrajsou scenou, ktoru som si vpisal do pamate bol prelet v suchu medzi dvoma miestnymi burkami, z ktorych bola jedna este aj s prepletenou duhou.

Ciudad Bolivar sme planovali opustit hned po prilete, sprche, jedle a nete.  Stastena ale moc nepriala.  Listok na 16-20 hod nocny autobus, ktory sme mali mat rezervovany, zrazu nemali vobec a hned bolo o top variantu menej.  Osobne by som volil vsetko len nie v Bolivare nocovat, no bol som bohuzial prehlasovany.  O par hodin bolo myslim kazdemu jasne, ze sa radsej mohli nechat prehovorit.   Mesto, ktore v rebricku ‘Dier’ bezkompromisne pobilo argentinsky Rio Gallegos a az na paraguaysky Mariscal, kde som si s Brankom zazil svoje, predbehlo snad vsetky zumpy, v akych som sa v Juznej Amerike i omylom ocitol.  Okrem toho, ze bola nedela a ta zabezpecila zavrete vsetko navokol, svorky tulavych psov, neporiadok na prazdnych cestach a od 8pm neodporucane vychadzky von smerodatne a jasne odhalovali ‘co abo jag’ to tu u nich chodi.

Romanticky vyzerajuci zapad slnka nam ukazal ‘cervenu’, my sme do par minut dojedli hotdog, stiahli chvosty medzi nohy a rezkejsim tempom to davali na hostel.  Fen v nasej bezokennej izbe len prehadzoval 37’C z jedneho jej rohu do druheho.  Steve zaspava o 8ej, Luckin sen zacal cosi po 9ej.  Ja s ocelovymi vieckami tlacim Power na Compaqu hodku po nej.