Aktobe

Na niekolko hodin vzduch v iducom vlaku z Turkistanu do Aktobe totalne zastal.  Az tak, ze sa nedalo dychat.  Okna boli neotvaratelne asi kvoli klime, ktora ale nefungovala…

3 zeny v mojom otvorenom ‘kupe’ su viac grumpy ako 2jka z filmu “Dej si pohov starousi”.   Hlad gniavi a nieco po 2ej po obede vlak prvy krat stoji na mieste, kde si viem konecne kupit nieco pod zub.  Beriem i 2 flase piva, jednu skusam na platform a ide rovno na ex, druhu davam do 10 minut vo vlaku tesne predtym ako by uz bola kvoli teplote napoja nedatelna.  Misia: spat a prezit tieto muky J .

300 tisicove mesto Aktobe leziace 25 hodin cesty vlakom z Turkistanu na severe Kazachstanu (na lavej strane na mape) je vzdialene len 100km od ruskych hranic a patri k jednym z uzlov na zeleznicnom tahu do Moskvy.  Vystup na jeho vlakovej stanici pre mna predstavoval navrat do poriadnej kosy.  Tu sa to este jari zdaleka nepriblizovalo.  Rukavky mi uz boli pomaly na zahodenie, no nestalo sa tak.  Su vsak vo velkom bagli, ktory som nechal na stanici, aby som sa mestom neplantal s prebytocnou vahou.  Po dalsej nahodnej kontrole mojho pasu a viz, co mi je tu v Kazachstane takmer denno dennym chlebom  a zmznutych prstoch kvoli foteniu docela cool len par rokov starej mesity a ortodoxneho kostola, ktore su od seba vzdialene len na par stovak metrov, vstupujem do najvacsieho obchodneho centra, tiez nachadzajuceho sa v tejto casti mesta.

Nic ine uz vidiet v Aktobe nepotrebujem a i za slnecneho dna by som tu toho viac ani na videnie netipoval.  Vecer ma caka dalsia dlha cesta, a preto hladam barik, kde mi daju oddychnut, zajest, vypit a wifiovat.  Naslo sa a i ked ceny boli skoro londynske, v bare som odsedel od neskorsich ranajok az do olovrantu.

Cas odchodu vlaku na listku ukazuje 7.25pm.  Aktobe ma voci Almaty, kde som si listok kupil, 1 hodinovy posun.  Tento fakt mi dava divny citak, ktoremu verim a i ked je v Aktobe len 5.30pm a do vlaku mam teoreticky takmer 2 hodiny, na stanicu neberiem marshrutku, ktorou som tu prisiel, ale pre istotu taxik.  Cosi pred 6ou miestneho casu som dorazil na terminal, kde samozrejme budim pozornost policajtov, ktori si ma prisli pozriet a obhliadnut popri tom moje viza a registraciu v krajine.  Medzitym sa uz aj bavim s mierne podnapitym clovekom, ktoremu vysvetlujem, ze idem na vlak do Aktau.  Ten mi medzirecou vravi, ze vlak mi ide “cerez polcas”….

I ked je tu len 6 vecer, cas odchodu vlaku na listku je almatsky, nie miestny a teda za necelu polhodinu mi to uz ide!  Je to divne, no cudne mi to tu az tak nebolo.  //Sranda, ne? (Mito)//  Taketo solo cestovanie v neturistickych krajinach vam vie pekne okresat siesty zmysel.  Narychlo kupujem salamu, vodu a kolu a bezim hladat svoj vozen.