Den vo Florese bol kratky a noc takisto. Po prechadzke, veceri, praci na blogu a organizacnych mailoch som skoro zalahol, pretoze ma dalsi den, druhy po sebe, cakalo vstavanie pred piatou. O 5.05 rano mi uz pred hostlom stal dohodnuty transfer do Tikalu, ktory je z Floresu vzdialeny par krokov po 60 kilometroch.
Tikal som si sakramentsky uzil. Odstartoval som ho so zobudzanim sa opic pred 7ou a ukoncil ho dost zmordovany okolo 1ej po obede. Magicke, mysteriozne pueblo Mayov, ktore patri k najzaujimavejsim sucasnym Mayskym zrucaninam a je od podobnych (Copan /Honduras/, Palenque /Mexico/ v jednej veci podstatne rozdielne. Hlavny rozdiel spociva v tom, ze jeho zrucaniny su roztrusene po 550 km2 husteho dazdoveho pralesa. Prechadzka spociva v brazdeni rozne upraveneho/neupraveneho terenu. Vela cesticiek je zakazanych z dovodu bezpecnosti, no labyrint je to uzasny (hlavne ked idete bez mapy) a clovek v nom vie stravit i viacero dni. Zelen nad vami i okolo vas skryva risu zvierat, zvuk dazdovych kvapiek klopkajucich na listy korun stromov vam pripada, ze sa prechadzate pod nejakym obrovskych dazdnikom. V rannych hodinach tu nenajdete vela ludi a to robi zazitok v tomto Narodnom Parku o to viac fantasticky carovnym.
Kedze do nejakej 11ej rana bolo vsetko v opare a pohybujucej sa pomaly strasidelne posobiacej hmle (ako na Machu Picchu) a vycasilo sa az pred obedom, neostavalo mi nic ine len prebehnut hlavne highlighty pre komercnejsie fotos este raz, i vratane vsetkych polmetrovych schodov, ktore som doteraz moc nepochopil. Co som ale s istotou uz po prvej rannej hodine chodze vedel bolo, ze ma dalsi den caka poriadna svalovica :).
Po navrate na hostel cosi po tretej obednej som nahodil oddych, napisal pohladnice a pripravil sa opat na kratku noc. Bol utorok, den po tom, co som opustil Honduras a den predtym, co ma uz o 5ej rano bude cakat mikrobus do Mexika.
Sily mi stacia, ‘vylezal’ som si toho v Hondurase hodne a po kvalitnych i ked necelych 6tich hodinach spanku uz sedim dalsie rano v prvom minibuse a davam to smerom na mexicke hranice. Hrbolate cesty nedovolia dospat, no moc mi to nevadi. Po prechode guatemalskych hranic, kde platim $5 na ‘podporu komunity’, naskakujem na lod a plavim sa 30 minut lodou do Mexika. Po tom, co neoholeny colnik zisti, ze existuje krajina s menom Slovensko, dostavam do pasu peciatku so 180 dnami mozneho pobytu.
Cakaju ma novsi bus a dalsie 2.5 hodiny cesty az do Palenque. Krajina je uzasna. Zelen, slnko, kvalitna cesta. Zapinam komp a davam uchu trochu elektra.
Hned po prichode do Palenque vyuzivam cas co najefektivnejsie. Posledna vec, ktora mi chyba k stastiu je nocovat v tomto meste. Obaleny batohmi dupem peskom po 8 hodinach cesty z Palenque stanice 1 na stanicu 2 a cestou vyberam majland mexickych pesos, aby som bol aspon na tyzden zasity. Na stanici 2 si kupujem listok na autobus do San Cristobalu na 17hod toho isteho dna. Zaludok mam pol na pol v poriadku, no hlad rozhoduje nad racionalitou a castujem sa vydatnym a strednodobo uspokojivym ‘menu del dia’. Nepresla ani hodina od mojho prichodu do Palenque a ja uz sedim v miestnom MHD a veziem sa k zrucaninam, ktore robia mesto Palenque hlavnym Maya lakadlom celeho mexickeho statu Chiapas (dokonca tu bol aj Mito a to uz je co povedat 🙂 ).
Uznavam, ze Palenque ruiny su ozaj pekne. Su vacsie ako Copan v Hondurase, no posobia podstatne mensie a ovela komercnejsie ako tie v Tikale. Nazval by som ich rozpravkovymi. Kedze medzi chramami nie je ziadny dazdovy prales ako je tomu v Guatemale, dovidite pomaly z jednej strany na druhu a z geograficky tretej na stvrtu. Stavby su podstatne viac udrziavane, az mozno velmi J. Super je to, ze sa mozete klasicky strmymi a vysokymi kamennymi schodmi vyskriabat takmer na vsetky chramy az na ich vrch a tam tak hodit qas cas osamote bez rusivych momentov sposobenych dalsimi navstevnikmi tohto Narodneho Parku.
Po 1.5 hodine rychleho tempa spojeneho s fotenim a potenim letim spat na stanicu 2 a rezem busom 6 hodin cesty az do Cristobalu. Autobus ponuka neprijemne silny air-conditioning, ktory dokonca i francuzskych frajerov v kratkych trickach posuva zpredu do zadu, kde klima peckuje o cosi menej. Cas cesty travim oddychom, ‘myslim-teda-som’ modom a napolo sledovanim stareho holywoodskeho filmu.
V Cristobale pred 11ou vecer hladam peso ubytko a to prekvapivo trva takmer hodku. Je neskoro a hostely su tu uz v tychto hodinach pozatvarane. Zima je tu statocna a preto radsej vytahujem svoju patagonsku polartec medvedobijku. Po umyti zubov a zasadeni novozavedenych oranzovych stuplov zaspavam v 10miestnom dorme statocne unaveny, no moc stastny z dnesneho top progresu.
No Comments Yet!
You can be first to comment this post!