Bohatstvo priatelstva (Piedecuestas/Bucaramanga – odchod z Kolumbie)

Este pred navstevou rodiny Vasquezovcov v Bogote sme vedeli, ze z Kolumbie budeme do Venezuely odchadzat cestou krizujucou mesto Bucaramanga.

Freddy Vasquez nam navrhol, ze skontaktuje jeho dobreho kamarata zijuceho v Bucaramange, ktoremu sa mame pred nasou cestou ozvat.

Napad sa nam pozdaval, a preto den pred prichodom do Bucy som hodil Giovannimu prvy mail.  Den neskor, par hodin pred odchodom z Barichary, bolo vsetko potvrdene uz aj s instrukciami ako sa k nemu dopravit.  38 rocny usmievavy Giovanni, vyzerajuci tak max na nieco drobne cez 30, nas cakal pri prichode taxika pred zaslnenymi dverami jeho domu.  Uvitanie, zoznamenie, ponuka dzusu a skromneho noclahu.  Maximalny flegmatik, otec dvoch deti a nevlastny tretieho, nam hned vysvetlil, ze je priatelom priatelov jeho priatelov.

Mali sme len cosi vyse hodiny do zavretia bank, ktorych navsteva bola prioritou nasej Bucy.  Spolu s Giovannim sme zamierili do jednej z nich, aby sme sa kvalitne vyzbrojili americkymi dolarmi pre trip do Venezuely.

Ta je totiz znama dvoma vymennymi kurzmi – oficialnym a tzv. paralelnym (ciernym trhom).  Za predpokladu, ze by sme vo Venezuele pouzivali platobne karty, ci uz pre ziskanie hotovosti (Bolivaros) alebo v bezhotovostnom platobnom styku, dostaneme v prepocte za akekolvek deviza skoro 2x menej ako pri vymene valut na paralelnom trhu.  (Momentalny vymenny kurz v bankach ponuka 4,3 Bolivaros za 1 USD, cierny market 8 Bolivaros!  Ak teda nepouzijete market negro k vymene penazi, predrazi sa vam pobyt vo Venezuele na dvojnasobok).  Cernota, palec hore! 😉

Po miernych strapaciach dostat sa k hrubsej obalke americkych buckov sme slavili uspech spolocnou burger&beer kombo vecerou.   Giovannimu pivko slo a i ked ja by som v ten vecer uprednostnil skorsi spanok (budik dalsieho rana sa tesil na predsiestu), ako sa na hosta patrilo, Slovensko som do hanby nepolozil.

Bolo okolo 11ej, ked sme s Giovanniho 3-rocnym synom odbehli v ich bariu kupit par lahvacov a po kratkej zastavke v miestnej krcmicke ich prinieli domov.  Pridava sa k nam i Giovanniho mamca, ktorej uslo zastavenie slz pri spomenuti jej manzela, ktory vazne chory lezal v posteli o poschodie vyssie.  Pri stole klabosime uz i s manzelkou, je polnoc a syn hra pri nas stale nejaku hru na laptope.  Ja poctivo stale reprezentujem Slovensko, Lucka mala tentokrat break a venovala sa poslednym ockam pri dostrikovavani jej ciapky.

Po polnoci hadzu -este pred par hodinami pre rodinu neznamych- matrac s navleckou na zem, kde usiname v spacakoch.  Ludia, ktori nas nikdy predtym nevideli a ani o nas nepoculi si nehladaju vyhovorky preco nepomoct a pri ich kazdodennych trapeniach a starostiach vas s pokojom a bez vahania prijmu a ponuknu vsetko, co ich skromny zivot obsahuje.

Tak ako kazdy den pocas nasho pobytu v Kolumbii, i dnesok silno boduje srdecnostou, ochotou a otvorenostou zo strany domacich, u ktorych myslienka ‘priatel mojich priatelov je mojim priatelom’ je aplikovana v praxi, nie len vycitanym riadkom z Pavla Dobsinskeho.