Prvy z nich, hranicny prechod Guasaule/El Triunto (Nikaragua/Honduras) je zazitkom samym o sebe.  Uz spolucestujuci z autobusu v Guasaule kricia na kamosov von, ze na palube maju gringov – nas dvoch.  Autobus ani nestoji a miestni riksiaci uz nam v nom dnu z ruk trhaju batohy a kazdy berie jeden na svoju riksu.

Vsetko v klidu okrem hyper potu zvladame a ponuknutych 302 metrov za dolar davame radsej peskom.  Honduraska strana je ovela prijemnejsia a jednoduchsia.  Nikto nic nechce, my so slamkou v mikrotenovom sacku s coca-colou hladame rychly transit a za 3 hodiny sme uz v klidu na hraniciach Hondurasu s El Salvadorom.  Ceny sa hybu v sumach “do $5”, co je krasa.  Davame jedlo v miestnej jedalni a tak kopcujeme tacos za $1.  Od Costa Ricy sa peciatky do pasu nedavaju, co ma iba tesi, pretoze v nom mam volnych uz len poslednych 5 stran a pred nami je este zo 5-6 krajin.

Ruksakmi ovesani prechadzame komicku hranicu – El Amatillo – most nad riekou deliacou Honduras od El Salvadoru.  V rieke perie zena a kupu sa dvaja chlapi, ktori nam z nej vycereni zdravia.  Z druhej strany mosta, presne v jeho strede medzi dvoma krajinami, hadze do rieky chlapik spokojne moc.

Hodnotime to za dalsie total easy hranice, ake si z Juznej Ameriky ani nespominame.  Uz aj sedime v buse a doplname tekutiny zo sacka od starsej poulicno-autobusnej predavacky.  Valime sa smerom do San Miguel, kedy ja opustam autobus a lucim sa s Mitkesom na par dni.  Ten pokracuje par hodin dalej do Alegrie, ja to beriem 3 hodiny vyssie na sever do regionu s najvacsim historickym vyznamom pre krajinu – Morazon (Perquin).

Dohodnuti sme na stretku o 3-4 dni neskor na nejakej zatial nespecifikovanej plazi smerom juzne od San Salvadoru.

Príspevok Transit day: Nicaragua (via Honduras) to El Salvador zobrazený najskôr Triper.sk.

Príspevok Potosi, The Very North of Nicaragua zobrazený najskôr Triper.sk.

Príspevok Potosi/Cosiguina Panoramas zobrazený najskôr Triper.sk.

Príspevok Trek to Volcan Cosiguina zobrazený najskôr Triper.sk.

Kedze nas cakala dlha cesta na uplny sever Nikaraguy, kde ani pes na turistu nestekte, pretoze tam ziadneho ani nezavetri, brali sme to pekne zrezka.  Jeden chicken bus vystriedal dalsi a ten potom dalsi a dalsi… Medzi nimi sa zo stanice na stanicu v mestach presuvame par plnymi mikro nakladiakmi, ktore tu funguju ako MHD.

Uz v druhom buse mam citak, ze tu si vie vreckar isto prist na svoje.  Kontrolujem si stav svojich par zvysnych gombikov na vreckach a obchytavam sa pre kontrolu kazdu druhu chvilu.  Citakom treba verit.  Po vystupeni z tretieho autubusu vidim, ze mi chyba za opaskom Leatherman Wave a ziza na mna uz len prazne puzdro.  Musim priznat, ze vec, ktoru mam na opasku denno denne a malo co pouzivam si absolutne neuvedomujem a zabudam preto kontrolovat.  Tiez ma nenapada, ze naoko obycajne vyzerajuci vreckovy nozik som nepredpokladal, ze mozno stratit touto cestou.

Kazdym prestupom viac potom zmoceni, sme sa nevedeli dockat sprchy a studenej vyrovnavacky pred spanim.  Zrazu je tma a 8 hodin vycerpavajucej cesty za nami.  Sprchy v nasej noclaharni nebolo a ked si viete predstavit nezapadnut do nocneho zivota baviacich sa ludi, tak my sme si velmi nevedeli…pokial sme sa v Potosi nerozhodli dat si jedno pivecko na ich miestnej didzine.  Uz 20 metrov pred vstupom – drevenou branou, sme tak bili do oci, ze sme to radsej otocili, aby sme nepokazili inym vecer.   Zuby sa v Potosi asi neumyvaju, tak sme aj to skipli a 2 radsej zbiti lezali v posteli a tesili sa kedy fen zaveje nasim smerom.  Latinskoamericke rytmy znejuce vonku zo stale v plnom prude fungujucej ‘zabavy’ dodali na auteticnosti rydzej nikaragujskej dedinky.

Vstavacka bola brzka.  O 8ej sme uz po ranajkach – napriek horucave teplej instantnej polievke (na vyber nebolo) a tak po zakuseni nejakeho peciva zistujeme smer, kde sa zacina cesta na nas dalsi nikaragujsky vulcan – sopku Cosiguina.  Napriek tomu, ze nam 3ja ludia dali rozne casove odhady na jej absolvovanie sa Slovaci nezapreli a bez hanby sli bez sprievodcu.  (Ten by asi po 21 metroch nemal co povedat a len by nam pil vodu zhodnotil Mito :))

Cesta bola v tom dusne a teplote dost hard ‘prechadzkou’.  Tak som sa naposledy potil niekde v malajskej dzungli.  Od cela to tieklo az po kolena a triko uz prestalo absorbovat pot.  S Mitom a dobrym humorom, kompletka ako za starych cias, i tu sami bez naznaku turistu rozbijame dalsi kopec.  S civilizaciou nas spojili po par hodinach sliapacky len dvaja typci s macetami na konoch a tak uz len teply kravsky zelenkasty trus.

Vrchol sopky, ktory odstrelilo v r. 1835 (z 3000 povodnych metrov ma sopka uz len 850m, za ten fakt sme boli uprimne vdacni) sme dosiahli po 3 horucich hodinach len s prestavkou na pitie cervenej sumienky.  Hore dali pauzicku, fotecky, oddych…  Nastastie prisiel aj mrak a ten nas zachranil od neuprosneho slnka.  Vyhlad, ktory vrchol sopky ponuka zacina priamo jej vnutrom– hlbokym kratrom vyplnenym zelenym jazerom a tiahne sa az do El Salvadoru a Hondurasu, do oboch krajin, kde uz dalsi den smerujeme.

Vidina TONE po navrate bola uz cestou hore jasna.  Len to teraz zojst, dat si jednu studenu, cestou na latrinu prekrocit 2 svine na dverach dvora, obliat sa vodou z lavora namiesto sprchy, zbavit sa novoprisateho kliesta a brat bus spat do Chinandegy.  Posledny bol o 3pm, tak sme kopali vrtulu a na super skromnej fen izbe boli nieco pred druhou.

Tona ani nestihla ovlazit plastovy pohar a uz jej nebolo.  Z nasho teraz uplne ineho ubytka sme sa inac dost vytesovali a hodili pred autobusnou par fotiek.  Cakal nas extrem.  Jasan, plny chicken bus zazil nemalo kto, no ten nas hranicil s Guinnessovkou, kde sme naratali cez 110 ludi.

Kazde stvrte dievca je mamicka a ta ma aspon 2 deti.  Svedomie nam neda a i ked mame dnes uz v nohach cez 15km, 2 hodky zo 4och davame v stoji – teda drzime chodidla na jednom mieste a sme radi, ze sa to nejak dari.  Vrecka checkujem kazdu minutu uz i pri mikrodotykoch.  Tu by uz ale ani vreckar nemal miesto na manevrovanie, ci presun alebo utek.

Do Chinandegy dorazame tesne po zotmeni.  Vita nas na prvy dojem nie najfun mesto.  Teenageri na skatoch, rollerbladoch a ich blbe pokriky na dvoch gringov kracajucich poloserom.  Nachadzame do par minut hostel, nechavame veci na nezavretelnej izbe a ideme sa rychlo co najblizsie najest.  Do hodky zapiname fen, v izbe mame dokonca i TV, co potesilo a uzavrelo nasu narocnu spolocnu (zatial) 3-oj dnovku.

Príspevok Potosi & stveracka na sopku Cosiguinu zobrazený najskôr Triper.sk.

Príspevok Nicaragua – Volcanoboarding Panny zobrazený najskôr Triper.sk.

nejake fakty:

Max Speed:

82km/h – my sme sli 104km/h lebo sme Slovaci a reprezentujeme…

Prevysenie:

700m aj daco…neskor aj deco…

Sklon:

45 C…koliesko hore….blba klavesa…

Teplota:

Horuco jagh wof Vranove w lete + monterky a okulky….

Risk:

juuuuj dal by som si 2 risky s bandurkami a salatom..cipana…ale to asi az na dalsi rok…

Srdceclicks:

Muchisiiiiiiiiimo…

Fun:

the best…

Pikoska:

“Popri treku si kazdy moze zobrat co chce…”som tomu najprv nerozumel o com rozpravaju a preco hned na zaciatku…….ale ked sme prechadzali kraterom tak sa prechadza cez vyvreninu zlata…Tagh jagh skromy Slovak som si zobral iba taku malu hrudku do vitriny….ze pre brata , lebo zbiera shutre……

celkom som sa tesil z toho…jaka liga, popri  tych mojich celorocnych problemoch…….aj som bol tazsi, cize so mnou slo jagh dzive…po dojazde a ceste spat, vysmiaty sme zastavili na entrande parku….

Prehladavacka: jasna vec ze moje vysvetlenie nepreslo, hoci v tom case som mal cool stylish spanish s gramaticou v buducom case….:))))))))))))

Trik je v tom…povedia, ze mozes brat kolo uvladzes..ale nakoniec im to vlastne donesies dolu, spinavy s ocuchanu ricu a svieckou pod nosom…das im to na kopku..:)))) …volaju to …”Gringos porteros” …beznamahy tazia zlato…..kazdy den ….este ze som nebol lachvaty….

Príspevok Kde bolo tam bolo, toto este nebolo zobrazený najskôr Triper.sk.

Zastavka v Granade ‘she oplacila’ akoby to skonstatoval Branko.  I ked telovy spray je uz davno vymeneny za repelent proti komarom, 80-tisicova Granada zalozena v r. 1524 je najstarsim kolonialnym mestom a zlatym turistickym vajcom krajny.  Katedrala v Centralnom parku je plna ludi, predavacov, stromoradia, v ktoreho tieni oddychuju aj koniky s pohonicmi.  Mnozstvo historickych elegantnych kostolikov, kolonialnych budov, ludi, ktori zdravia, no zbytocne neotravuju, robia Granadu paradnym mesteckom na relaxacnu prechadzku s fotoaparatom i na par dni.  Mesto lezi nedaleko jazera Lago de Nicaragua, z ktorych brehov turisti podnikaju vypadky lodami na mnozstvo malych ostrovcekov s bielymi plazami alebo smeruju rovno na najvacsi ostrov jazera Ometepe, kde sa skriabu na vrchy sopiek Concepcion ci Maderas.

Tud, mat viac casu som tam, no snad nekdy priste.

More Granada

Príspevok Nicaraguan Pearl – Granada zobrazený najskôr Triper.sk.

more SJ

Príspevok San Juan de la Sur (Nicaraguan start) zobrazený najskôr Triper.sk.

Po nelahkej ceste, z ktorej som 4 ranne hodiny (od 5:30-9:30) cakal na chodniku hranicneho prechodu Paso Canoas, som dorazil pred stvrtou hodinou po obede na svoju novu couchsurf ‘ubytovnu’.  Zoznamenie sa s Carlosom, kafe x2 a sup ho do mesta nieco vidiet a zajest.  Nech uz je 350 tisicove San Jose akekolvek, i samotny Ray Charles by citil, ze tu nema co robit.  Sightseeing olemovany svetlami vsetkych znamych i neznamych americkych fast food restauracii bol preto velmi rychly. Pridala sa ku nam dalsia domaca couchsurferka Andrea, s ktorou sme prebrali ako tu veci (ludia, kultura, praca, turizmus….) v Costa Rice chodia a ani sa nenazdali a popri tom vyprazdnili 7 dzbanov Imperialu.

Krajina, ktoru takto pomenoval Kolumbus, je len o 3km stvorcove vacsia ako Slovensko a rocne laka svojou uzasne pestrou topografiou vyse 1.5 miliona turistov (pozn.: kolko ich mame my doma? Branko, zistil si? :))  Je (nie len preto) najrozvinutejsou krajinou celej Strednej Ameriky (s Belize i najdrahsou) s vyse 96% gramotnym obyvatelstvom (1% domorodcov, 1% cinanov a 3% cernochov)  Skoda, ze som sa nedocital, kolko tu zije Americanov, pretoze tak ako sa niekedy hovori, ze CR je dalsim statom USA, tak to (bohuzial/vraj) aj vyzera.

O 3ej rano spokojny a v porovnani s nimi dvoma stale na koni, teda najviac triezvy, laham do postele rozhodnuty, ze o par hodin dam San Jose i celej CR zbohom.  O necele 4 hodiny sa myslienky zhmotnuju; sedim pri stole a ranajkami s kavickou a studenym zltym dzusom ma obskakuje mamca couchsurferky.

V nabitom autobuse sedim uz od 9:30 rana, sedacku skor zlomim ako zaklopim. Bus to rube Interamericanou na sever do Nicaragui.  Kedze stafetu po Balboe prebral okamzite Imperial, mojich 30 hodin stravenych v CR bolo akoby nejakym snom.  Nemat diar asi stratim prehlad.  Snazim sa preto pribrzdit aspon dojmy a zcelit myslienky, ktore mi preskakuju priestorom z jenej osi na druhu.

Prioritu mam vsak teraz iba jednu.  Prejst za vidna hranicami, vyzerat pri tom tak (smooth, slick, tvrdo), akoby som tu vsetkemu rozumel a mal odtialto uz nejednu peciatku v pase.  Potom sa uz len dopracovat do stavu lahu v nejakom dobrom hosteli v mojej pre dnesok konecnej – San Juan de la Sur.

‘Cesta – hranice – hostel’ presli presne ako som si zaumienil ak nie hladsie a uz pred 5tou sa vytesujem z vlahy silneho studeneho prudu na tele.  Po svojej prvej nikaragujskej veceri uz lezi kral chill-outu v posteli a sam si neveri, ze mu vobec nevadi, ze internet vie byt az tak pomaly.

Skory spanok a nepretrzite docerpavanie paliva mi tiez vyslo.  Dnes rano sa zobudzam uz skoro ako novy do slnkom zaliateho hlavneho nikaragujskeho beach rezortu oblubeneho u backpackerov a surferov, ktori mu uz takmer uplne vytlacili z vod povodnych rybarov.

Sedim s potom sam na takmer opustenej plazi El Remanso vzdialenej len par kilometrov od San Juan.  Vo vode trci len par surferov, ktori sa snazia konecne prepracovat na zlty surf opasok.  Tu sa Mito s vlnami pasoval pred necelym tyzdnom a ja som mu po dvoch mesiacoch uz s istotou v patach.

Plaz mi dnesny den padla vhod.  No okrem surfu je to slusna bida, ktorej by len Slovak prvy krat na dovolenke pri mori vzdal poloudiv.  Par riadkov a spustu myslienok ale davam uspesne dokopy a zastavku hodnotim blahodarne.

Zitra to tu balim a smerujem vyssie na sever (cez Granadu do Leonu), kde o 2 dni, po 4dnoch prestavky od chmelu a po 2 mesiacoch pauzy od Mita, si s nim nedockavo vychutnam ‘ptcc’ puk zvuk prvej vychladenej otvarajucej sa plechovky.

Príspevok Prve (rychle) kroky Strednou Amerikou /part 2 – Costa Rica and Nicaraguan start/ zobrazený najskôr Triper.sk.