Po poriadku teda – Z Londyna sme leteli vecer 9.2. Aj posledny den bol plny aktivit suvisiach s odchodom.  Posledne shoppingy, telefonaty, balenie, Mito stale pracovne stretnutia…  Nastastie fotak,ktory mi kupil Mito cez Amazon dorazil den pred odletom.  V den odletu prislo aj puzdro a baterka.  Top timing.

Na letisku sme sa zbavili poslednych libier kupou nachos a Guinnessov.

Let uprimne nic moc; asi som zhyckany British Airwaysom (joke).  Spolocnost TAM, ktorou sme leteli je asi jedna z najlacnejsich spajajucich Europu s Braziliou.  Komfort primerany cene, filmy este z nasich vysokoskolskych cias (pozn. aspon 8 rocne).  No zaklad je, ze sme stastne a bez velkych turbulencii pristali.  I ked nacas, odlet zo Sao Paula (prestupnej stanice) do Salvadoru sme nestihli.  Aerolinka bez zbytocnych reci (ci ospravedlnenia) nas automaticky posunula na dalsi let o 3 hodiny neskor ako ten povodny.  Cas cakania sme vyuzili k vyberu penazi a ochutnanie prveho a posledneho capovaneho piva, ktore sme tu zatial v Brazilii mali (videli).  Bolo tiez drahsie ako pivo v Londyne na Green Parku.

Do cielovej stanice – Salvadoru – sme prileteli nieco po obede.  Batozina cez 21kg each (3 52%-tky included).  Sychravost Londyna vystriedal vypek vhodny tak na upal.  Lonelyplanet bible pise, ze ak sa vam ma prihodit nejaka kradez ci nieco podobne v Brazilii, bude to najpravdepodobnejsie v Salvadore.  Z respekt dovodov, horucavy, a vahy na chrbte berieme tago do shopping centra, kde mame dohodnuty meeting s Lucasovym bratom.  Lucas je clovek, ktoreho som nakontaktoval cez www.couchsurfing.com (CS) asi 2-3 tyzdne pred odletom.

Cast 2

Iguatemi Shopping Center (10.2.) – chvalitebny napad na stretko.  Cakame pri vstupe, security guard na dverach.  Pozorujeme ako si nas nikto nevie nevsimnut.  Prichadza Vinny (vid foto “Couchsurfing & buddies”) a berie nas na Lucasov byt, kde sa vitame s Lucasovou mamcou a jeho 7 rocnou dcerkou.  Lucas je v praci a nas jediny dorozumievaci prostriedok je Google translator.  Vynalez “V”.  Zachrana “Z”.

Po prichode Lucasa z prace domov je uz vacsia pohodka, hlavne bez jazykovych barier.  Davame male plechovky a jedlo jeho mamci.  Ako to tu chodi, plany na vecer sa riesia po 10pm.  Okolo 11ej vyrazame autom do ulic pozriet pripravu na karneval, ktory startuje dalsi den.  Vecer berieme easy, prechadzku si sprijemnujeme baterkami, ktore sa predavaju na kazdom siedmom kroku na obidvoch stranach ulice.  (Cena R$ 1-2 = 0.30-0.60 centov – hned sa nam to pozdava viac ako na letisku J)  Stoji asi za zmienku spomenut, ze po prvy krat v zivote kryjem peniaze do trenirok.  Odporucili mi to domaci.  Slusny nezvyk, no podla nich je to uplny normal, za ktory sa netreba hanbit.  Robia to vsetci kvoli vreckarom.  Telefony, fotaky, bizuteria (hoci aj falosna) sa zo zasady nechava pocas karnevalovych dni doma.

Salvador je farbou pleti najcernejsim mestom Brazilie.  Ludia, guidebooky, weby spominaju par praktickych, no vskutku common sense rad ako sa nebezpecenstvu ci jeho pripadnemu vzniku vyhnut.  A ak uz k nemu dojde, ako z neprijemnej situacie vyjst aspon bez zdravotnych nasledkov.  S praktikalitami a radami na pamati, peniazmi v gatiach a miestnymi kamaratmi po ruke sme si my Salvador vychutnali kazdy den.

Príspevok UPLNÝ ŠTART zobrazený najskôr Triper.sk.