Drtili a boli drteni – 6 day trek to Roraima, The Lost World (Venezuela)

Lezim v stane takmer na vrchu 2723 metrovej stolovej hory nesucej meno Mt. Roraima.  Pocasie je plus-minus.  Castejsie sa priklana k tomu ‘minus’.  I teraz leje ako z krhly a to sa opakuje zo 3-4-pluskrat denne.

“Cas je pravda krajsi, ked je nebo belase a steklenie slnka citi rano spac…” (tusim tak nejako to napisal Hviezdoslav a casto v zlom pocasi zarecituje i moj bracho Steve), no nachadzame sa v “Stratenom svete” zemegule, cize nieco podobne sa dalo ocakavat.

Nastastie nas stan je v tzv. “hoteli” (ako tu tie miesta volaju domaci).  Je to viacero rozne velkych jaskyn na vrchu Roraimy, kde sa vtlaci i 3-20 stanov!  Nas hotel  (s kapacitou 4 stanov) v kamennej horke je kryty previsom jaskynky, ktora nas chrani pred vyvadzajucimi zivlami.

Trvalo nam 2 a pol treking dna dopracovat sa na vrchol tejto mystickej hory.  Prvy den bol 12km rozklus, spanok v kempe na luke s vyhladom na nas ciel – Tepuis Roraima a jej susedku Tepuis Kukenan (Mataui ) 2650m.  Stolove hory, ktore svet vola ‘tepuis/tepuy’ su najstarsimi na zemi (2 mld. rokov) a dokopy je ich okolo 360.  Len v samotnej Venezuele najdeme nieco cez 300 a v NP Canaima, kde sa momentalne nachadzame, je ich 150.  Druhy den bol dost podobny prvemu, i ked viac progresivne do kopca s odsliapanymi cca 10 kilometrami.  Bonusom bol tiez prechod dvoma riekami, miestami so silnejsim prudom (cestou spat smykom zadky namocili 2 z 3och dievcat).  Obidva dni odstartovali polooblacnom, ktore sa po chvili zmenilo na kruty vypek.  Slnko potrapilo len par hodin a po obede sa uz zvycajne ukryvalo za tucnymi ciernymi mrakmi pripravenymi prasknut v kazdom okamziku.

I ked dni su relativne prijemne teple ba az horuce, trekujeme v dlhych gatiach, poniektori aj rukavoch.  Riadia tu totiz 2mm malicke neprijemne ‘puri-puri’ (musky), ktore zeru cloveka od vychodu slnka az do tmy.  Bez pocutia, videnia a citenia hryzby je clovek postipany na vsetkych miestach, kde je koza odkryta a nedajboze zabudla na silne deetovy (40-50%) mosquito repelent.  V tme uz puri-puri spia vecnym spankom.  Dozivaju sa totiz len 5 hodin, no vysantit sa za ne stihnu statocne.  Nastupuje pluk komarov, ktore uz pocujeme a sme na ne aspon zvyknuti. Mosquito coils a siete sa tu nepouzivaju – najskor by ani nepomohli.

Akurat mi ceska posadka z next door stanu ukazala maleho cierneho skorpiona, ktory si daval povecernajsiu siestu na ich batohu.  Slovensku menej bezneho hmyzu a zverstva je na Roraime dost.  Hady (z nich 15% smrtelne jedovatych), skorpiony, tarantulky a ine pavuky kraluju i okoliam stolovych hor.

Okrem ceskeho ‘PhD’ pariku posadku vyletu doplna Steve (Anglican, s ktorym som sa uz zo 3x v Juznej Amerike stretol a absolvoval tiez 5 dnovy vylet na solnej plani Salar Uyuni v Bolivii).  Tento vylet sme si naplanovali spolocne uz par mesiacov dozadu a sme velmi hepi, ze to casovo i financne obom vyslo.  Dalej je s nami americka mladomanzelska dvojka plus dvaja portri (nesuci jedlo, ‘cokoladu’ & stany).  Hlavnym hrdinom skupiny je 24-rocny guyansky sprievodca Alex.

Treti den bol uz slusny masaker.  I ked ponukol prekonat len necelych 900 vyskovych metrov, dat to v dzungli, kde sme aspon 3 hodiny z 5tich liezli po styroch nebola ziadna sranda.  Prechody blatom, uvolnenymi skalami cez ktore prudom tiekla voda, prebeh pod vodopadom padajucim niekolko 100 metrov z vysky hranicilo miestami s otazkou bezpecnosti.  ‘2x pozri a raz vykroc’ bolo mojim prirodzene sa sformovanym mottom.

Na vrchu…

Mordor landscape je v porovnani s tymto divom suvix.  Pomenovanie Roraimy ‘Koniec sveta’ jej sedi viac ako clovek ocakava.  Na konci sveta doslova sme a (v zlom pocasi) tak Roraima aj skutocne vyzera.  Teren je milionmi rokov formovany dazdom a vetrom.

Je tu vlhko, mrtvo, hmlisto, ciernava nad nami i pod nohami, mlaky, smyklave skaly, banure, poloprezivajuce alebo inak podmienkam prisposobene (vacsinou ) masozrave kvety, pieskove kvazi ulicky zaliate vodou plnou endemickych burin…  (=niektore kry a primitivne rastliny maju cez 120 milionov rokov a z 2000, ktore su unikatne len pre stolove hory rastie polovica len na Roraime!).

6 dnovy trek na Roraimu je vyzvou.  Tu babovky nechodia a ak tu zabludia napr. pre spestrenie predlzeneho vikendu, zistia, ze to bol omyl.  Najskor bud peak nedaju alebo na cestu spat z hora si radsej zavolaju 1700 USD drahy vrtulnik.  Tura ozaj pre silnejsich jedincov pripravenych na nelahke adrenalinove vylety.

Na rozdiel od trekov napr. v Patagonii, kde sa clovek vrati alebo trek v pripade zleho pocasia skrati ci uplne vynecha, tu navratu niet.  Bud to date alebo nie.  Uz ked sa raz do Santa Eleny jedinec dotrepe casto po strastiplne dlhej ceste (pre nas 44 hodin autobusom), ide jasne za cielom.  Pevne presvedcenie so skalnou volou je nutne a vidina sa hore sluzi ako dobre motivovadlo :).  Komfort je snad posledny na zozname veci, ktore tu zazijete.

Uz samotna velka potreba je ‘zazitkom’ samym o sebe (volne v prirode sa to totiz ‘pohodit’ neda).  Sedite na malej plastovej stolicke s vyrezanou dierou v strede.  Do diery sa snazite sikovne umiestnit mikrotenovy sacok (ten obvod stolicky bohuzial nepokryva, cize sam nedrzi) a prisadnut ho tak, aby vsetko z vas vypadlo len dnu don.  Do sacku ste prv nahodili chemicky pripravok vyzerajuci a ruky farbiaci ako muka (tak v muke zalepena ruka vam pri mensich skusenostiach na bielo sfarbi bundu, tricko, nohavice i trencle).  Ucelom chemickeho prostriedka je zadusit smrad a dehydrovat trus.  Nezabudajte, ze ak ste zabudli ist na prvu potrebu prv pred sadnutim a spustenim akcie, mate 100%-ny pruser.  Po ukonceni procesu hodite do sacku viac ‘muky’, vytlacite vzduch, zauzlite, nechate na mieste a idete si do rieky umyt ruky.  (Porter to berie dolu pod nazvom ‘chocolate’).

Stvrty den sme sa zobudili ako obvykle v Mliecnej drahe.  Biela tma a oblacno, ake byva snad len v Regetovke, ked sa tesite cely tyzden na dobru lyzbu.  Na 6.4km dlhu Roraimu mame len den, cize s nepremokavymi bundami (a Lilom) ideme na prechadzku…  Pocasie sa nastastie na par hodin meni a excitacia graduje do takej urovne, ze zazivam prienik pocitov, aky som snad v zivote nezazil.  Stav, ked som pozeral z vyhladu, tzv. Kukenan okna (=Ventana), na vodopady a dzunglu pol kilometra pod sebou tahajucu sa do nedovidenia az do Guayany, zahrnal neopisatelny uzas prepojeny so strachom (asi z tej velkoleposti, ci  padu?!).  Nasledovalo kupanie v miestom ‘dzakuzi’ a hladanie si svojej princeznej 😉

Cely tepuis region patri k najmenej preskumanym koncinam sveta.  Roraima situovana presne v bode, kde sa stretava Brazilia, Venezuela a Guayana vyvolava u mnohych jej hosti stav euforie, zvlastnych pocitov a snov, ba dokonca siri i podivne zvuky.  Rocne laka navstevy z vesmiru (udajne dokazatelny fakt).  Az do roku 1884 tu preukazatelne ziadna biela tvar nevystupila a hora preto nebola po miliardy rokov dotknuta ziadnym clovecenstvom.  Ako prvym sa to podarilo botanikom, vedcom, … Im Thurnovi a Perkinsonovi.

Vystup na Mount Roraimu patri k najimpresivnejsim v celej Juznej Amerike.  Tepuis naviac reprezentuje jedno z mala miest na celom svete, kde tak turista ako i vedec je svedkom skutocne panenskeho zivotneho prostredia uprostred spektakularnych scenerii.  Spomienky, zazitky a samotna prechadzka po hrbolatom vrchole hory, ktory si je tazko predstavit i popisat, budu urcite patrit k tym najviac nezabudnutelnym v mojom zivote a Roraima bude isto naveky obsadzovat najvyssie policka v mojej treking kariere.