Florianopolis & Santa Catarina

Florianopolis (= Floripa) je mesto na pobrezi Atlantiku, cize nasou cestou (na juh) a zastavit sa v nom je velmi milou povinnostou.  Zaroven by ho asi i kazdy Brazilcan odporucil ako jednu z top letnych destinacii v Brazilii.  Pocasie nam predpoved velmi nepriala, ale i tak sme sa v nom rozhodli zastavit a urobit si prestavku pred Uruguayom.  Nas vylet sa rozhodla spestrit Elaine, cize do Floripy sme dorazili v trojke okolo obeda.  Za brutalneho horka, v ruke s instrukciami kde ist, prvy krat uz aj s tlmocnickou, sa poberame smerom za dalsim couchsurfing dobrodruzstvom.  Privitala nas neskutocne zrelaxovana babenka, Silvia, a o hodku na to i husty dazd, ktory trval az do vecera.

Na druhy den sme sa uz skvarili cely den na uzasnej plazi (4 minuty z jej domceka).  Byvame zo 30′ busom z Floripy na ostrove Santa Catarina, ktory je hlavnym lakadlom tohto mesta.  Velky ostrov so vsetkym (388k obyvatelov vratane F.), no hlavne s asi 40 nadhernymi plazami. Jedna lepsia ako druha, no aj s autom alebo viac casom ich clovek len tak nepokori.  Nam do toho sramotilo pocasie.  Mozno aj preto sme tu stravili namiesto 4 dni celych 6.

Pocko sa menilo kazdy den, no najvacsi extrem sa na nas vylial, ked sme to riskli a sli kempovat.  V 5 clennej skupine sme zmakli 2 hodinovy trek za obednajsieho slnka, dazda, s batohmi, stanmi, karimatkami, surfmi, opicou, vlastne vsetkym okrem slovenskej slaniny.  Sliapali sme cez husty rainforest a kopec, ktory sme asi i podcenili.  Dorazili sme na zasitu panensku plaz obkolesenu zelenou a skalnatymi kopcami.

Dobiti na mraky sme postavili 2 stany s pristreskom, ktory sa nas neskor snazil zachranit od nezmyselneho pocasia.

Zberanie dreva v rainforeste nie je az taky humor.  Dreva niet vobec.  Pravy opak ako v nasich lesoch.  A hladat suchsie drevo v takom ‘lese’ po hodinach dazda bol dalsi challenge.  Ked sa co to podarilo najst alebo si osvojit z inych opustenych kempov ;), hodili sme sa do vody a tak pred zotmenim zacali s pripravami zivanskej.  Traja Brazilci pozeraju na nas, pytaju sa o fotia to, co sa my tvarime, ze ma nejaky recept.  Ked bolo narezane a uz sa zotmelo, bud nehorelo drevo alebo prsalo druhy, potom treti krat alebo fukalo tak, ze sme museli vytvarat dodatocne zabrany proti vetru a dazdu.  Cisty pohlad na prvotno-pospolnu spolocnost, ktora v oci iritujucom dyme a za extremnych podmienok udrziava a stratit nehodla ohen a obzivu.

Nakoniec to nedopadlo az tak zle.  2 jedle baliky a neplanovany skoro gulas nam trvalo pripravit za necelych 5 hodin.  ‘Boa noite’ rychlo uzatvara den.  Vliezame do stanu s vierou, ze zajtra vyjde pocko a v stane na nas necaka az tak vela ziznivych komarov.