Roadtrip JZ-ou Boliviou
V Tupize sme si s Brankom zorganizovali 5 dnovy vylet 4×4 jeepom spoznat kus JZ Bolivie. Cely roadtrip mal dokopy cez 1300km a odohraval sa zvacsej casti v Narodnom Parku Reserva Nacional de Fauna Andina Eduardo Avaroa.
Cesty boli prasne, ubytovanie az na poslednu stvrtu noc, kedy sme spali v hosteli vyrobenom kompletne zo soli, uplne skromne. Bez kurenia, s limitovanou elektrikou, miestami i bez tecucej vody – kedze zamrzol kohutik . Ranne hodiny pred vychodom slnka v 15-20 stupnovom minuse nutili pouzivat okrem spacaku i cez 5 diek.
Dni boli fantasmagoricke. Skvele tricko pocasie, neuveritelne scenerie na stovky fotografickych panoram… Posadku okrem Branka a mna doplnal Holandan Sandre, Anglican Steve, sofer=sprievodca a kucharka.
Vsade, kde bola chut zastavit sma natiahli hnaty a vychutnali kanony, puste s roznymi kamennymi formaciami, gejziry, termalne pramene a rozne sfarbene laguny s plameniakmi. Opakovane sme presli priesmykmi vo vyske 4.8 – 5k nad morom a bezne spavali v stvortisicovkach.
Hned prvy podvecer sme si zahrali s miestnymi chlapcami v dedinke v 4200vke futbal do dvoch golov. Domaci zvitazili 2-1 a my lapali dych a kaslali i pocas vecere 30 minut po zapase.
Ja som sa osobne tesil pocas tohto vyletu hlavne na dve miesta. Prvy krat vyskusat zdolat 6-tisicovku, co bolo i jedno z mojich predsavzati r. 2010. Tento ciel sa mi vdaka Bohu podaril, no ‘pokoreny’ 6008m vulkan Uturunca dal celkom slusne zabrat. Stupacka zacala vo vyske priblizne 5300mnm, najkritickejsou castou bola 5700-5800vka. Kedze sopka bola bez snehu, vystup bol technicky absolutne nenarocny. Rozhodujuci bol akurat aklimatizacny faktor na vysku. U mna siel vystup celkom v klidu. Pri 5700 metroch (a vyssie) si sice davate prestavku po kazdych 15-20tich kratkych krokoch, no citil som sa uplne v poho, ba i na viac nadmorskych metrov. Branko vystup prerusil priblizne v 5800vke. Dychom nestacil, a preto radsej neriskoval. Aj tak obdivuhodny vykon beruc do uvahy, ze nikdy predtym v zivote nebol vyssie ako lyzovacky v Alpach dovolia. Po super zazitku sa vraciame uplne vystaveni s blikajucim alarm cervenym svetielkom baterky do jeepu. Po energii ani slychu, jeep samozrejme musel v kameni zapadnut a tak 5 minut pred uplnym zotmenim tlacime a zachranujeme sa pred kosou a tmou, ktora graduje kazdou minutou. Na ubytovnu sme sa vratili po zotmeni, skocili na polhodku do postele, tak dali chutnu veceru a s dnom sa rozlucili pred deviatou hodinou vecernou.
Druhym highlightom vyletu a zaroven asi jednym z najvacsich prirodnym divov, ktore Bolivia ponuka bola navsteva solnej plane – Salar de Uyuni. Miesto, kde niekedy lezalo prehistoricke jazero dnes okupuje prirodny zjav, ktory patri k najzvlastnejsim i najznamejsim na svete. 12km stvorcova solna pust siahajuca od vidim do nevidim s hlbkou az 100 metrov lezi v 3653metroch a rocne z nej vytazia 20 000 ton soli, z ktorych je 18 000 sluzi pre ludsku spotrebu. Stravili sme tam dobrych 5-6 hodin od uzasneho, no mraziveho vychodu slnka, az po rozpecene poludnie, kedy sme pocas jednej zastavky stretli partiu 4och Cechov, ktori prechadzaju celu Boliviu na bicykloch. Urobili sme si s nimi par fotiek pri slovenskej vlajke, ktoru tu tyzden pred nami zavesil Mito. Ozaj luxusny reprezent suvenir 🙂
Po obede nas 5-dnovy vylet skoncil navstevou tzv. Train cemetery – Pohrebiska vlakov, ktore sa nachadza 3km od mesta Uyuni. Okrem vrakoviska starych zhrdzavenych neudrziavanych posprejovanych lokomotiv je to neskutocne niekolko km2 romale smetisko. Tu som sa ale fotograficky uplne vytesil a urobil snad aj viac zaberov ako na samotnej solnej pusti.
Roadtrip JZ Bolivie bol tusim najkrajsim (i ked fyzicky poriadne narocnym), aky som v zivote absolvoval. Viac prirodnej krasy a reliefu vsemozneho typu v 5tich dnoch clovek uz snad ani nemoze obsiahnut. Muchas Gracias Bolivia.
No Comments Yet!
You can be first to comment this post!