Moj 1 dnovy pobyt v San Cristobale bol totalne spickovy. Zobudzam sa skoro rano, ktore je mojim prvym v Mexiku a cakam na uvolnenie sprchy. Cochvila vychadza slnko a po typickych mexickych ranajkach (trojuholnikove tvrde oblatky v chili stavicke) a kaficku odchadzam rovno z Cristobalu na parhodinovy vylet do dedinky San Juan Chamula. Tu navstivil tyzden predo mnou Mito a zaroven v tychto koncinach patri k najvacsim highlightom a moznostou aspon maleho oboznamenia sa s mayskou kulturou.
Kratka 27 minutova cesta plna miestnych ludi v minibuse zbehla jednoduchym pokecom o tom, kde je Slovensko. Vystupujem na plne namesticko malej mayskej dedinky obyvanej komunitou Tzotzilov. Vsade okolo je zivo, zeny v miestnych krojoch predavaju zeleninu, ovocie, jedlo; deti behaju sirom sarom a muzi s klobukmi na hlavach postavaju a debatuju ‘co tyden dal’.
Biely kostolik s farebnymi ornamentmi kvetov predstavuje hlavnu atrakciu (pre turistov) a denno-denny zivotny ritual obyvatelov tejto konzervativnej dedinky a jeho prva navsteva aspon mierne sokne kazdeho. Vstup 1 euro vas dostava cez drevene dvere dnu. Tam je polosero a jedna klasicka obdlznikova miestnost. Nie su tu ziadne lavice ani stolicky. Jediny ‘nabytok’ je oltar vpredu a po obvode celeho kostola su nachadzaju stoly, na ktorych horia vsade stovky sviec. Nad stolmi na stenach su v drevenych malych oltaroch sosky vsemoznych svatcov. Zem je posiata ihlicim, na ktorom sedia ci klacia veriaci. Niekde v rohu pod oltarom hra potichu hudba pozostavajuca z parstrunovej gitary, harmoniky a maleho bubna, po ktorom pravidelne a nezne udiera jedna drevena palicka. Nie je tu ziadne elektricke svetlo a okrem jasu sviec tu viditelnost vylepsuju len slnecne luce, ktore prelietavaju oknami kostola a ostro rezu jeho vnutro na par casti. Hybuci sa dym prave v tychto bielych lucoch robi komnatu kostola (aby malo nebolo) este viac tajuplnou.
Podla svatcov by som hodnotil, ze sa jedna o krestanov. No vsetko ostatne tomu nenasvedcuje. Vidite mayjske ritualy pod krestanskymi svatymi. Akoby v case kolonizacie tlak Spanielska na zmenu ich viery sposobil to, ze v srdci udrziavaju svojich, no klanaju sa “nasim”.
Ritual vyzera asi takto. Najprv si uvolnite kachlicky na zemi odhrabanim ihlicia. Skupina usadne a na kachlicky na zemi umiestni v tvare rozne velkej matice sviecky. Tie sa lisia vonou, farbou, velkostou… Pomaly ich zapaluju, rad po rade. Popri tom sa modlia v sede i na kolenach. Okrem sviecok ludia z tasiek vykladaju aj kadejake nealkoholicke bublinkove napoje. Po vsetkych modlitbach piju prv bielu tekutinu (neviem ci alko alebo nealko) – nalievaju si ju do plastoveho pohara a sharuju. Ludia veria, ze odgrgavanim uvolnuju z tela zlych duchov, preto po bielej vodicke vypije kazdy zo skupiny jednu z vylozenych flias gaseosy (nealkoholicky ovocny napoj). Kola ma v dolezistosti najvacsiu prioritu, v kostole je sta posvatnym napojom.
Pokrocilejsim ritualom je liecenie fyzicky/psychicky nemocnych. Po zapaleni sviecok vyberie rodina z igelitovej tasky vypasenu sliepku so zviazanymi nohami. Rozviazu jej nohy a daju ju do ruk osobe, ktora ma byt vyliecena. Ta ju drzi na zemi zobakom smerujucim ku svieckam. To trva i 10 minut az pokial je sliepka kludna. Rozmyslam o com asi tak sliepka rozmysla. Mam pocit, ze pravdu o jej buducnosti tusi uz aj sama. Po meditacii spolusediaca vezme z ruk chorej operenca a mava nim nad svieckami zo strany na stranu. Potom potrie pacientku sliepkou – usudzujem ze potiera tu cast tela pacientky, ktora ju boli. Tak sliepke zlomi v sede, tichosti na kolene krk a vrati ju pacientke do ruk. Ta ju potom drzi na zemi az pokial telo stale trasucej sa sliepky neopustia posledne pulzujuce nerviky. Tento ritual sa bud ukonci Dejstvom 1 alebo sa zopakuje s dalsou sliepkou po par chvilach. Pocet obetovanych sliepok je priamoumerny vaznosti choroby. Na koniec rodina so vsetkymi, ktori sa ritualu zucastnili vypije svoje vsetky napoje, odgrgnu zlych duchov, zbalia veci i sliepky a odidu.
Za svoju hodinu a pol som v tichosti pozoroval 4 zlomenia krkov u roznych skupiniek. Melancholicka hudba a tak uprimne modlitby, ake vidite snad len na videu z Medzugoria, vas pomaly privadzaju k slzam. Divne rozcitliveny opustam kostol cosi okolo obeda a palim spat do Cristobalu v dodavke plnej v krojoch oblecenych mayskych zien vracajucich sa z marketu.
Ulice centra 130 tisicoveho San Cristobalu sightseeingovo nicim a lietam nimi vsetkymi svetovymi stranami. Mesto, ktore nazyvaju spanielskym kolonialnym zazrakom lezi vo vyske 2100 mnm a ponuka tolko pohladnicovych obrazkov, ze sa idem zblaznit. Uz davno som k tomu nemal tak velku chut fotit. Pocko praje a je len dumem, kedy sa UNESCO spamata a hodi ho na svoj zoznam.
No Comments Yet!
You can be first to comment this post!