Santiago City

U nas sa ale mesto zapisalo velmi spatne a zly pocit od startu az do konca celej druhej navstevy sa nedal len tak zotriet. Inymi slovami sme sa pomaly nevedeli dockat, kedy odtial odijdeme. Hned po prichode z Valparaisa ukradli na stanici metra Elaine prirucnu batozinu bez toho, aby si to niekto z nas co len vsimol. Vecer, ktory sme mali stravit s Pamelou a jej partou sa tahal v skosenej nalade aj na policii. Kedze jej bola odcudzena kazda mozna cennost, ktoru si vieme predstavit a ostala okrem toho i bez pasov a koruny, dalsi den bol taktiez o papierovackach, n-telefonatoch a ambasadach. Nastastie sa s pomocou zhora podarilo vybavit novy pas v ten isty den a dalsie rano sme sa uz viezli na predlzeny vikend do Mendozy.

Zmena prostredia prospela a do Santiaga i ked nie s najvacsou chutou sme sa na 4ty den vracali, aby sme stretli nasu byvalu spolubyvajucu z Londyna – Keu. Vecer stal stopercentne za to, stretko bolo uzasne ako som uz skor strucne spomenul na konci clanku Mendoza – Argentina. Dalsi den Mito s Elaine riesili nejaku administrativu, ja som dobehol blog, hodil chat so Stewom a urobil prechadzku nekomercnymi castami mesta, ktoru organizoval nas hostel. Mesto si u mna prave touto turou rapidne vylepsilo dojem. Navstivili sme trznicu s rybami, dalsiu cisto so zeleninou, ovocim a spustou nebohatych miestnych ludi a malych open-space restauracii. Prebehli sme Mercado Central, dali si kafco v jednej zo specifickych kaviarni pre Santiago (tzv. Cafes con Piernas) a vyskusali popularny miestny koktejl Terramoto v jednej z najstarsich santiagskych krciem – Piojero. Kludny vecer v hosteli s dobrou vecerou nas pripravili na dalsi den – cestu autobusom do Cordoby. S jednohodinovym prestupom v Mendoze to bola dalsia 20 hodinovka.