Tyzdnovy prechod Ekvadorom

Po par hodinach vypeku na slnku pri bazene s par s Peru sa rozluckovymi piveckami sme nasadli na meskajuci autobus a viezli sa z Mancory na sever, smer hranice s Ekvadorom.

Hranicny prechod bol o dost iny ako ostatne – hektickejsi, so zapraskou stresu, miestami i v stave nechapania (= “whats tady go”) situacie okolo.  Behy pre colnu peciatku su v norme, no ozbrojene straze v neprestrelnej bundoske i na dverach autobusu, ktory prechadzal 15′ tmavymi ulicami v medzihranicnej zone, tak 4x prelistovanie celym mojim pasom pred udelenim vstupu medzi riadkami naznacovali, ze v tychto koncinach to vie byt asi i ‘rusnejsie’.  Nieco podobne by som od hlavneho hranicneho prechodu medzi Peru a Ekvadorom necakal.

Bolo cosi vyse hodiny po zapade slnka, ked sme si z hranic priamo na ceste stopli vysvieteny cirkusbus, ktory to rubal (opat prekvapko) rozbitou prasnou ulicou do Cuency.

Cuenca, nasa dream destinacia tohto dna, je na mojej mape s hranicnym prechodom Tumbes prepojena tucnou hlavnou cestou.  Velmi skoro sme pochopili, ze nas bus to nou isto nedava.

V Cenkovom hlade sme po polnoci ako jedini turisti vystupili z autobusu do opustenej, nastastie stale otvorenej stanice.  Ubytko sme predom neriesili a klasicky sa spoliehali na nejakehop ‘touta’ dohadzovaca.  Co chces to mas.  Prave taky osamoteny tout tam aj stal a bez vahania sme do dealu $7 Bed&Breakfast sli.

Predtym ako sme vzali taxik nam este z hrncov zatvarajuceho sa 7 miestneho stanicneho slintaku vyskriabali posledne miaska s ryzou.  Miaskalo by sa nam i keby bolo jedlo akekolvek.

Mito spal este predtym ako som si stihol domyt zuby.  8 hodinova regeneracia v lahu, ranne kombo – kafe/zemla/prazenica – bolo pozitivnym startom do zamraceneho dna v Cuence.

Nas tout, ktory bol zaroven majitelom hostelika (paradny a mily asi 50r. ujcek) nam hodil par napadov a my si nasledne doupravili logistiku nasho povodneho planu.  Rozhodli sme sa pre rychly sightseeing centra tohto 360 tisicoveho (3. najvacsie mesto Ekvadoru) UNESCO (or r. 1999) mesta, ktore je zname svojou kolonialnou architekturou, kvetnatymi namestickami, kamennymi ulicami, vybielenymi budovami s drevenymi dverami a kovanymi balkonmi.

Kedysi dolezite centrum imperia Inkov, je dnes Cuenca strediskom umelcov, znama tiez vyrobou Panama klobukov a svojimi muzeami a kostolmi (Blue Domed Cathedral je udajne najvacsim kostolom Juznej Ameriky).

Po okruznej prechadzke a prvom ekvadorskom obede sme o 2:37pm sedeli v autobuse a smerovali na pobrezie Pacifiku, do mestecka Montanita.  Nasledujuca nelahka 9 hodinovka obsahovala autobus 1, rychlu komzumaciu troch burgrov v stanicnom McDonalde mesta Guayaquil (najvacsie mesto krajiny, 2.5 mil. obyv.), autobus 2, minibus, vyzdvihnutie toutom, par stipancov od komarov a zhodenie batohov v skromnej, no celkom cistej ubytovni.  Poskodeni cestou v stave stoja prehadzujeme v izbe otazku – “postel vs. pivo”?  O nejaky stvrtton zvitazil chmel.

Ekvador je malokedy (a nemnohymi) povazovany za plazovu destinaciu.  Avsak pobrezie Pacifiku ponuka slusne plaze, takmer biely piesok, dobry surf, zaujimave Narodne parky a najlepsie jedlo (seafood) v krajine.

Montanita, mala rybarska dedinka, je popularnym surf spotom, dovolenkovou/vikendovou destinaciou Ekvadorcanov (velkomestanov) za vodou alebo nocnym zivotom.  My sme sa nechali tymto virom vcucnut a odstartovali to v plnom na zivu hudbu pohupujucom sa bare.  Neskor do hlbokeho neskora pokracovali, kde sa davy hybali.

Po obede dalsieho dna sme sa hodku a pol po coaste presuvali do jedneho z top zaujimavych spotov pobrezia Pacifiku – Puerto Lopez.  Tam nas uz na plazi cakala Lucka, Branko a (1/hura, vsetci sme sa stretli & 2/popravkove) pivecka.  S Brankom sme sa videli po 2och tyzdnoch; ten zatial absolvoval Galapagy (ktore boli uz skor nahodene do blogu) a Lucka dorazila do Ekvadoru, aby s nami spolocne precestovala Kolumbiu a Venezuelu.  Po uvitani sme si zorganizovali program na dalsi den – Whalewatching (= ‘Ocny hon na velryby’), dali koktejl pri fakliach na plazi a zalomili to pred 11ou.

Velryb sme sa s Mitom za nas trip snazili vymaknut uz neraz.  Dokopy 3x v Argentine a Chile a vsetko bezuspesne.  Stretko party sme si preto nie nahodou vybrali v Puerto Lopez.  V obdobi od polovice juna do septembra sa totiz do jeho okolitych teplych vod vracaju Humpback velryby az 7200km z Antarktidy, aby tu stravili dovcu a popri tom splodili potomstvo.  Dospele Humpbacky dorastu az do 15 metrov a vedia sa vykrmit i do 30 ton.  Mladata sa rodia dvojtonove patmetrove.

Laska robi z velrybich samcov cirkusovych akrobatov.  Z turistickej lodky sme s nalepenymi fotoaparatmi v rukach hadzali ocami po oceane a sledovali vyskoky a salta predvadzajucich sa dvoch samcov pred jednou samicou.  Tie si za partnera vyberaju najsilnejsieho samca, aby im vo vodach infikovanych kosatkami ochranil 10-12 mesiacov v materniciach nosene mlade.

Ozaj perfekt podivana.  Zazitok bol ukonceny snorklingom, pocas ktoreho Mito s Brankom pod vodou nahanali par sfarbenych morskych pstruhov, zatial co ja so skusenou Luckou potapackou vegetili na palube so stavnatym melonom.

Pisal sa 8.august.  Branko mal planovany odlet z Quita vzdialeneho z Puerto Lopez zhruba 11 hodin uz 10teho, preto sme na vecer zbalili bagle a nasadli na nocny autobus smerujuci do hlavneho mesta Ekvadora.  (Mito ostal v Puerte a jeho okoli este 2 dni surfovat).  Sofer bol najskor pretekarom F1 a ani obrovska, snad jednometrova nalepka Jezisovej hlavy na skle za jeho sedadlom mi nedovolila sa ani na minutu uvolnit, ci za 8 hodinovy drive zaspat.

Quito – posledny den s Brankom

Druhe najvacsie mesto 15 milionoveho Ekvadora (5 krat vacsieho ako Slovensko), Quito, je dalsim kolonialnym skvostom a zaroven prvym mestom na svete, ktore ziskalo statut Kulturneho dedicstva UNESCA.  Jeho nadmorska vyska 2850m hostuje 1.7 mil. obyvatelstvo.  Excelentna lokacia uprostred zelenych hor ponuka panoramaticke vyhlady na 3 zasnezene sopky (Cotopaxi 5897m,…).  Stare mesto obyva 86 kostolov a nespocetne vela historickych budov, muzei a monumentov.

Pekne je na nom aj to, ze kolonialna historicke centrum je funkcne a zabydlene; uzke prikre ulicky su rusne, obchodnici akcni, namestia plne policajtov a vsemozne inak zarobkovocinnymi bytostami.

S Luckou a Brankom sme absolvovali prechod Starym mestom, lanovku TeleforiQo s vyhliadkou na mesto zo 4050m a nejaky ten market na nakup poslednych suvenirov.

Kapitolu uzavrela spolocna rozluckova vecera na ekvadorsky styl s capacikom a ‘bon-voyage’ zelaniami Brankovi, ktory ju celu vykryl vlastnym rozpoctom.

2 dni neskor dorazil do Quita aj vyhladovely Mito, ktoremu sa uz skoro aj podarilo postavit na surf.  Jeho cesta na rozdiel od nasej 8 hodinovky trvala skoro 20 hodin!  Zjavne za volantom nesedel nas nedelnajsi M. Schumacher.  Po spolocnej hame sme sa v trojke v klude pripravovali na dalsi den, kedy v skorych rannych hodinach po 7 dnoch opustime Ekvador a s nedockavostou sa vovalime do Kolumbie.