Z Paraty do Sao Paula

Dnes je tomu uz 10 dni, co sme v case obeda davali pivko na kolisajucej sa lodke a ja som zacal s dobiehanim pisania.  Boatrip stal za to aj ked Mitovi sa prv moc nechcelo.  Za 4.5 hodky sme presli dvoma plazami a dvoma ostrovmi .  Cely cas vegetili, kochali sa sceneriou, pocuvali na lodi live hrajuceho gitaristu, chytali bronz a vylepsovali skoky do vody z paluby lode.  V okoli Paraty je cez 60 plazi, z ktorych su mnohe dostupne aj miestnymi busmi.  Jediny problem dna ostava vybrat si na ktorej z nich chce clovek oddychovat alebo napr. trenovat triky s hacky sackom.

Na stvrty den, prvy uprsany, sme tesne po obede opustili Paraty a vydali sa do Sao Paula super komfy busom, s miestnom a  klimou ako v transatlantickom lietadle business triedy.  Podstatou vyletu do SP bolo hlavne stretnut Felipeho a Elaine; kamosov, ktorych som spoznal pocas svojho ucinkovania v Londyne.  S Felipem som pracoval vo Flaming Nore este v r. 2005 a doteraz udrzal kontakt.  Vidiet kamosov v ich rodisku, mat o ubytko postarane a nechat vsetky plany na nich bol vynikajuci pocit.  Nic ine ci okrem nich konkretnejsie sme od mesta necakali.

Sao Paulo (16 mil) je najviac kulturnym, komercnym a industrialnym centrom Brazilie a zaroven jedno z najviac kozmopolitnych miest na svete.  Medzi pikosky, ktore som sa o tomto meste docital a dopocul patri fakt, ze v je v nom tolko aut ako v celom Rio do Janeire obyvatelov.  Tiez to, ze zivotny styl ‘paulistanov’ je “work hard, play harder”.  To sa mi ozaj lubilo 🙂  Naopak, SP je tvrdy konkurent  Ria a Salvadoru co sa tyka crime sceny, ale otazku bezpecnosti uz nechavame na domacich.

Obzvlast silou v tomto meste je ako sa tu brutalne kradnu nielen zaparkovane auta.  Tie sa potom predavaju na ciernom trhu vacsinou po suciastkach.  Na takomto markete vychytite samozrejme mnohonasobne lepsi deal ako u ofiko predajcov, a preto ak sa dostanete do situacie, ze je vam treba vymenit auto-suciastku, hned viete, kde ju dostat lacnejsie.  Cyklus krasne uzavrety, sedliacka logika nedovoli hyena businessu zahynut.  Aby sa kradezi auta zabranilo, je v noci na krizovatkach bez premavky dokonca legalne auto na cervenu vobec nezastavovat.  V slabsej premavke staci spomalit a v jazde pokracovat.  (Pozn. Elaine ukradli tymto sposobom dve auta, jej i Felipeho otcovi tiez po jednom).

Cast 2 – Ruka hore, dzira pod pazuchu a slama za usami aneb 3:2 (3 caipirinhe na dvoch slovakov)

Do SP sme dorazili vo stvrtok vecer 25.2., den pred Mitovymi narodeninami a noc pred zapasom Kanada vs Slovensko.  Vedeli sme, ze ak mame mat niekde sancu pozriet tento zapas, bude to prave v SP.  Piatok bol pre narodeninoveho chlapca ako vysity.  U Felipeho sme unavu dospali vo vlastnej izbicke s homey atmoskou, sprchou a wifi.  Vsetko pozornost a starostlivost jeho mamci a sestry Lidie smerovala na nas.  Pranie a hlavne nase zaludky neusli ich pozornosti.  My sme na oplatku podarovarovali bosacku 52jku a nadelili humoru celemu domu 🙂

Po mensom sightseeingu SP, ktory nas nicim extra nezaujal, vsetko sustredenie smerovalo uz len na vecer.  V prvom rade, kde si pozrieme hokej.  Flek nam nasli kamosi, parkli sme to o blok dalej rovno na rohu kde stala jedna skareda krcma.  Mito ju nazval mexicka (sedel tam jeden typek s klobukom alebo mozno preto, ze to bola ozaj slusna diera; okrem baru vsetko z plastu).  V ‘mexickej’ krcme sa ale servirovala od srdca silna caipirinha s flaskovymi pivami.  Krcma bola na rohu krizovatky, vietor prefukoval z dvoch smerov.  Narodeninovy upal zacal presne tu, kde sme zaroven spolu s Lidiou vyckali na Felipeho.  Caipirinha sadla, i ta druha.  A tak uz pripraveni na zapas vstupujeme do klubu O’Maileys nieco pred 11pm (hrozne, skoncili sme v SP v Irish pube :))  Partia sa rozrastla, bolo nas uz 6.  6=6 caipirinh + vedro s heineknikmi.  Natiahli sme SVK hokejove dresy a povzbudzovali sport, ktory nikto v krcme snad v zivote nevidel.  Az na slovensku hru a vysledok to bol maximus fun vecer, ktory sme na tele pocitovali celu sobotu, ba az do nedele.

Cez den v sobotu sme zvladli live brazilsku kapelku v parku Ibirapuera, vecer cisty chill pri hudbicke a pokec az do polnoci kedy sa nam na stastie&nestastie zaroven podarilo najst linku, kde sa dalo online sledovat nasu prehru bronzu.  Sklamani a bez velkych reci sme zalahli pred 3hod rano.  Nedela bola o jedle, dazdi, jedle, baleni, jedle a priprave na 11 hod nocnu cestu busom do Florianopolisu.