Santa Marta y Taganga

Tagh jagh Tome pisal, po 3 velkych mestach, so surfom pod pazuchou ma korcilo robit nieco aktivne a nekvasit kulturou. Vedel som ze je to casovana bomba a ta tukla v Bogote. Do Venezuely som nemohol ist z financnych dovodov takze som musel menit plan. Ak by som tam siel tak, iba na jedno miesto, ktore ma velmi zaujalo a to je Catatumbo Lightnig

http://www.google.co.uk/images?hl=en&q=catatumbo&um=1&ie=UTF-8&source=univ&ei=kBV5TNi2JMH58Aa77cS1Bw&sa=X&oi=image_result_group&ct=title&resnum=4&ved=0CDMQsAQwAw&biw=1024&bih=511)

To by bolo aj na mojej ceste na sever to chatch some waves,  ale problem bol sa dostat tam..je to trosku skryte v dzungli a dostat sa tam po svojich nieje mozne, jedine po cudzich s nejakou turou a s Guidom. Takze som to zamietol a smeroval rovnou ciarou do Santa Marty na sever Colombie.

Po 19h v Sante Marte ma vobec nelakalo ist do velkomesta, takze po troske rozmyslania, co, kde a ako, som to tahal do rybarskej dedinky Taganga, ktora je vychodiskovym spotom pre trek do Stratneho mesta a Tayrona National Park.

Salt Cathedral de Zipaquira

One of Colombia’s most fascinating attractions is the hauntingly beautiful underground salt cathedral at Zipaquira, 50km north of Bogota.

The cathedral was born from an old salt mine, dug straight into the mountain outside the town. The mines date back to the Muisca period and have been intensively exploited, but they still contain vast reserves that will last another 500 years.

Opened to the public in 1995, the cathedral is 75m long and 18m high and can accommodate 8400 people.

(LP Colombia Guidebook)

**

Ozaj mastenica a nieco uplne nove na nasom tripe.  S Luckom sme v nej stravili takmer 2 hodiny a vybili baterky fotoaparatov.  Po parhodinovej zastavke sme smerovali na sever, dalsie 2 hodiny, do mesta Chiquinquira.  Ta bola nedelno ludoprazdna a  po autobuse do mesta Villa de Leyva, kde sme sa planovali dostat nebolo ani slychu.  Vyckali sme teda noc a v krasojizde pokracovali na dalsi den pred ranajkami.

Rolo & The Whole Vasquez Family de Bogota – MUCHAS GRACIAS

Spending 4 days in Bogota with our London’s friend’s (ROLO’s) family was a gift from God!  Rolo, thank You for organizing it and letting us experience true Colombia with Your closest!  We have had such a spectacular time it’s impossible to describe in human words.   Your family gave us all and treated us like their own 😉  We will never forget it and owe You!  The only thing we missed there was YOU!  Best luck in London!  Hope your dreams come true.

God bless YOU ALL GUYS – Mom/Dad/Freddy/Waltee/Judy!  And THANK YOU so much again.

P.S. Rolo, as promised, many pics of your family below :)

Prvych 13 dni v Kolumbii…

Presne ako Mito pred poltyzdnom v blogu spomenul, cesta z Quita (Ekvador) do Cali (Kolumbia) cez hranicny prechod Tulcan tiez nepatrila k medovym.  V tomto pripade to nebolo tak chaoticke ako pri odchode z Peru do Ekvadoru, ale slo skor o casovu zataz. (klik)


23 hodinova start-ciel tura dala kapanek zabrat , a preto bol den v Cali neunavnym a nabitym relaxom.  Vecer bol samozrejme opakom;  Cali je totiz mesto vychyrene svojimi salsa klubmi, krasnymi ‘mamasitas’ a work hard play harder choreografiou.  Okrem toho sa v Cali v case nasho pobytu konal 5 dnovy black music festival s volnym vstupom, cize pre nas bezpochyb s povinnou ucastou.  Maxi rad ludi na vstupe, skvela hudba Pacifiku, podivne alkoholicke pitiva, grilovane a kadejak inak pripravovane jedla a zdrava tlacenka v areali sa postarali o vzrusenie, nadsenie, hikanie a rychlu pripravu na dlhsi vecer.  Uz v samotnom rade sme spoznali partiu Kolumbijcanov na cele s Heidelbergom, ktori sa o nas starali a zvyklostiam v Kolumbii priatelsky zaucali.  Neskor sme s nimi presli nejeden salsa klub, kde Slovensko hrdinsky reprezentovala nasa Lucka.  V rannych hodinach sme este navstivili Heidyho bratranca a neskor boli odvezeni az pred dvere hostela.  Uzasny prejav hospitality a super ‘Welcome to Colombia’ zazitok.

Z Cali sme sa na dalsi den pohli do univerzitneho mesta Manizalesu, ktore je zaroven jedno z troch hlavnych miest tzv. Zony Cafetery – hlavnej oblasti Kolumbie pre pestovanie kavy.

Kava je po rope druha najobchodovanejsia surovina na svete a Kolumbia je jej tretim najvacsim exporterom.  Tak ako Mito spomenul, pocas 1 dnovej navstevy kavovej plantaze Venezia, sme sa jej nevedeli upit;  bola stopro najlepsia, aku sme doteraz za polrok cesty srkali.


Den pred odchodom z Manizalesu som este stihol v rychlosti uspesne poriesit couchsurfing v nasej dalsej zastavke – Medelline. Kedysi najvrazednejsie mesto zemegule s neexistujucim turizmom (Escobar platil svojim hitmanom $1000 za kazdeho policajta, ktoreho zabili) je dnes hlavne mesto Antioquie na nespoznanie.  Moderna 2.2 milionova metropola s trendy shopping centrami, metrom (jedine v celej krajine), luxusnymi restauraciami, akcnym nocnym zivotom, priatelskymi ludmi a celorocne vyvazenou jaropripominajucou klimou stoji (z mojho pohladu) isto za navstevu.

Couchsurfing klasicky nesklamal.  I ked nas hostitel Marcel byva v Medelline len 1 mesiac a v byte, kde sme zili je necele 2 tyzdne (Medellin nepoznal a byt bol v stave zariadovania, k tomu vacsinu casu pracoval), sme sa citili spickovo.  Dva spolocne vecery sme obohatili par made in Colombia piveckami, rumom s kolou (popularny to drink v tychto koncinach) a az do polnoci trvajucimi rozhovormi.  Marcel je vzdelanym ucitelom, skusenym cestovatelom a teda skvelym zdrojom praktickych tipov a informacii o miestnych zyklostiach v Kolumbii i v okolitych krajinach.

Marcel’s Spanish Tongue Twister (video)

Z Medellinu sme pokracovali do hlavneho mesta Kolumbie, Bogoty, nocnym 10 hodin trvajucim autobusom.  Komfort, kultura, filmik Taken, miesto na nohy – presne ako ma byt (a nikdy v Ekvadore nebolo)!


Na stylove, elegantne zgrafitovane mesto, ktore je zaroven centrom kulturneho diania a financnej a politickej moci krajiny som sa slusne tesil.  V 2600 m.n.m. polozenom a 8,25 milionmi ludi obyvanom velkomeste nas cakali okrem prekvapiek 2 super veci.  Uplnym highlightom bolo jednoznacne to, ze pocas celeho pobytu v Bogote sme mali dohodnute byvanie u rodiny mojho Kolumbijskeho kamarata z Londyna.  Je tomu uz vyse rok, co sme mu v londynskom bare Distillers hovorili o nasej ceste do Kolumbie planovanej na tento rok.  Pri par piveckach sme si slubili, ze ak sa podari, stretneme sa v nej spolocne.  Rolandovi sa skomplikovali imigracne papiere a do Kolumbie sa cely tento rok bohuzial nedostane.  Napriek tomu ma skontaktoval s jeho vsetkymi surodencami a ponukol nam trom v jeho rodine ubytovanie.


Rolov 60-rocny otec nas cakal 2 hodiny rano od 7-9ej na stanici s napisom – “Tom, Michal, Lucia: Welcome”.  Cesta z centra do barria (stvrte), kde sme byvali trvala aspon 40 min, pocas ktorych som so starcekom lamal spanielcinu ako sa len dalo; jeho vyslovnost by zmiatla aj pokrocilejsich ucitelov tohto jazyka.  Bol to boj.  Avsak uz od uplneho startu nam vsetkym bolo jasne, ze nasa navsteva a cely pobyt v tejto milej rodine bude o priatelstve, spoznavani, laske, respekte, pohostinnosti a rodinnej atmosfere.

Z Rolandovych troch surodencov len najstarsi – Freddy Humberto (32) – rozpraval anglicky, no ten vkuse pracoval; Walter (21), byvsi nasim miestnym tourguidom sa nam venoval najviac; 19 rocna sestra a studentka Judy pomahala s usmevom v kuchyni.  Mamca varila a zjavne jej vobec nevadilo, ze v malom pribytku je zrazu o 4 ludi viac (vascinu casu tam totiz travila aj ujova sestra z Mexika).  Maximalne ciperny otec bol velmi pozorny a so sirokym zaujmom o nas, nasu cestu, Slovensko i ine jemu nebezne temy.


Mito sa nezaprel a ako u vacsiny podobnych navstev stravil nemaly cas varenim slovenskych reprezentacnych dobrot.

Druhym highlightom bolo nase stretnutie s Felipeho rodinou zo Sao Paula – mamcou a sestrou Ligiou, ktore boli akurat (nahodou) v tomto case na dovolenke v Kolumbii u svojich znamych.  Prave u Felipeho rodiny sme s Mitom pred 6 mesiacmi byvali 4 dni, z ktorych kvoli spatenke pocasiu vacsinu casu relaxovali jedenim.  Vtedy by nikoho z nas nenapadlo, ze sa v tak kratkom casovom intervale opat stretneme.  Teta, ktora nam v Sao Paule non-stop 4 dni vyvarala mala pri rozlucke opat slzy na krajicku.  Ligia sa k nam na vecer pripojila v nocnom salsa klube.  (Pre pripomenutie:  S Felipem som v r. 2004 pracoval v londynskej restauracii Flaming Nora).


Na 4. den sme sa po vydatnom all-in obede rozlucili s rodinou Vasquezovcov a zaroven s Mitom.  Ten sa ako uz zvykom byva rozhodol na poslednu chvilu okresat objavovanie Kolumbie a nasmeroval to na rozdiel od nas na uplny sever, aby mohol vo vodach Karibiku co najskor trenovat tajomstva surfingu.  Pocit potreby sportu zvitazil nad vasnou dobrodruzstva a tak sa Mito rozhodol vzdat i navstevy Venezuely, kde s Luckom smerujem.

Surfer tym padom palil 16hodin z Bogoty na sever do mesta Santa Marta; nas s Luckou cakala 4 hodinovka do mesta Zipaquira, kde sme sli omrknut solnu katedralu vybudovanu v utrobach byvalej solnej bane.  Par krat padla sanka signifikovala, ze zastavka ‘se isto oplacila’ (ako by povedal nas Branko).  Pred vstupom do Venezuely nas caka este par interesantnych miest v Kolumbii ako napr. Villa de Leyva, Barichara a Giron.  Plan stretnutia mame s Mitom dost otvoreny a zavisi hlavne od jeho vln.  S Luckou sa po okruznej jazde Venezuelou vraciame v polovici septembra spat do Kolumbie zmacat plafku a chytit bronz v Karibiku.  Odtial leti Lucka do Limy (Peru) za dobrovolnickou pracou (a koncertom Bon Joviho).  Ja bud na niektorej plazi vyzdvihnem Mita a spolu pocestujeme do Panamy alebo ho vyhladam a niekde dobehnem v Strednej Amerike.

Uz teraz sa tesime na nase dalsie stretnutie, vy sa zatial pohodlne usadte a pripravte chladene na naval fotodokumentaristiky tentokrat od rozdelenych triperov z rozlicne fascinujucich miest.
God bless & Good luck.