Manila, Philippines

Mal som toho docela dost na mysli, aby som pocas cesty z ostrova Cheung Chau na hongkongkske letisko v tmavych rannych hodinach este pomyslal na unavu.  Ta sa ale z minuty na minutu prikmotrila a po lavici sadla hned len co som sa prvy krat zastavil a takmer 18 minut stal v rade, aby som presiel vystupnou imigracnou kontrolou.  Do lietadla som vosiel, sadol, okamzite sa zapasal a naj kamoska bola hned poduska.  Na sledovanie malebnych Cathay Pacific letusiek uz vo mne pri tomto lete nebolo ani stvrtdeci gummydzusu.

Do Manily pristavame 2 hodiny neskor.  Kvalita a modernizmus NAIA letiska upadli neporovnatelne s tym predchadzajucim.  Naopak, teplota vzduchu stupla aspon na dvakrat tolko stupnov ako tomu bolo v maxi dnom vyhriatom Hong Kongu.  Nastastie nie je aspon tak vlhko ako som sa bal ocakavat.  Vraj existujucu wifinu nenachadzam, tak za 10 korun robim hovor svojmu dnesnemu hostujucemu couchsurferovi od prveho chlapca z letiska.  Filipinec Japs to berie a vsetko do teraz mailovo dohodnute potvrdzuje.  Odmietam platit cenu letiskoveho taxika a chtiac-nechtiac bojujem s hladanim si noveho, lacnejsieho.  To sa dari.  Unava ma muci a i ked je tu poludnajsi hic, mne zas az tak teplo nie je, a okrem toho nemam sil ani chuti svoje termopradlo ci polartec vyzliect a niekam strkat.   Taxikar je z tych lacnejsich, menej talentovanych.  Fraza “you pay peanuts you get monkeys” je pritomna takmer vzdy a vsade.  Ako inac, i tu, v moj prvy den na Filipinach.  Nic to, po 3-4 zastavkach a poradach s okolo jazdiacimi riksami sa ciel nachadza.  Vystupujem pred super modernym vyse 20 poschodovym zelenkastym veziakom.  Prechadzam security, recepciou, vyzdvihnem kluc z pod rohozky, tu prekrocim a vstupujem do krasneho a zariadeneho byvanicka.

Je tu bazen, posilka a snad vsetko co je v kulturnej Europe bezne.  Tu ma to milo prekvapilo, i ked som vedel, ze mojou jedinou aktivitou dna bude rest.  Ten som si po vlaznej sprche doprial a vecer uz bol “in” sta ryba v cerstvo vymenenej vode akvaria.  Nasledkovali 3 hodky robenia panoram, neskor papanicko na bizy ulici a nakoniec uz z prace sa navratilejsim Japsom dezinfekcia zaludka v prevedeni hrusiek zo Spisa.  Postel pred polnocou.  Narrdeha.

Moj druhy den v Manile bol maxi mastic blog den.  Tu ak to citate, neda mi nepovedat, ze som pre jeho update obetoval i spoznavanie samotneho mesta, len aby bol HK a start tripu konecne live.  Spracovavanie vyse 600 fotiek a pisanie textu nebolo az tak spatne ako bol pomaly net a natahovanie uz i preformatovanych jpg-ciek si vyziadalo len viac sedivych vlasov.  Neostalo nic ine len zmenit program a posunut prehliadku mesta na dalsi den (podla toho co kazdy hovori, v tej Manile je to vraj aj tak max na den-dva).  Prve jedlo som zavesil po n-tom pohari koly, ktora len doplnala energy a udrziavala superproduktivitu.

Vecer sme dali s Japsom opat po pohariku a tak v spolocnosti dalsich couchsurferov sli pozriet na svetielkujucu Manilu z kopca, na ktorom sedela restika s dobrym jedlom a podarenym long island ice tea.  I tu bol povodny plan mohutnejsi, no ja som sa osobne priklonil k variante s vacsim duskom vegetu a nasledne lahsim sobotnajsim ranom.

Z niekdajsej perly spanielskeho orientu, ktora bola koncom 19. storocia dokonca nazyvana Parizom Azie, nezostalo v povodnom prevedeni az na par rozpadlych murov takmer nic.  Druha svetova vojna polozila Manilu carpet bombingom kompletne na kolena a od vtedy si podla mnohych uz nikdy neobnovila svoj povodny charakter.  Len pre porovnanie, atomova bomba v Hiroshime usmrtila 140 tisic ludi.  Mesacny boj  o Manilu medzi Japonskom a USA pocas 2. sv. vojny vzal zivoty vyse 150 tisicom domacich!  Dnesna Manila, takmer 12 milionove velkomesto, bola vytvorena zo zlucenia 17 miest a provincii a posobi akoby jej chybalo vlastne jadro, ci skutocne centrum.

Po dobrom obediku na vikendovom food festivale v parku najmodernejsej biznis casti mesta, vybral som sa do must-see stvrte zvanej Intramuros.  Intramuros – povodne, tradicne centrum Manily, spanielsky masterpiece zo 16 st. tiez zruinovany pocas WWII, je dnes asi najvacsim turistickym lakadlom a ponuka prechadzku sirokymi ulicami s muzeami, namestickami, katedralou a hradbami s akym-takym historickym nadychom.  Ak sa trochu odmotate od hlavnych tepien uvidite tu i cele rodiny squatterov a uzke, dospelymi i detmi naplnene ulicky, kde som s odhodlanim urobil do zbierky par dokumentarnych zaberov.  Tie, ktore by boli asi najlepsimi celkovo z Manily (ako zvykne byvat) som radsej snimat neriskoval, ale s fake usmevom skor pridal do kroku.

Cesta spat bola docela zarubana a v tak heavy traffiku, aky existuje snad len v Azii.  Ten ma ale neprekvapil viac ako samotne metro, do ktoreho som vstupoval v rade, ktory je hustejsi ako ten na americku Sochu Slobody.

Vecer bol o zbaleni a najdeni si nocneho autobusu smerujuceho do mojej druhej destinacie na hlavnom filipinskom ostrove Luzone, Legazpi.  Kedze tie lacnejsie busy boli uz vypredane, ostal mi len snad najdrahsi deluxe celych Filipin, ktory aspon ponukol viac bezpecia a komfortu na lepsi spanok.  Kedze o filipinskych autobusoch je zname, ze su chladne ako mraznicka, na 10 a pol hodinovu cestu som sa klasicky vyzdbrojil plnym zaludkom, zimusnou bundoskou a pre istotu i paperovym spacacikom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>