Turkistan

<start>

Tak ako som rano do Shymkentu prisiel a po tripersky to tam i v susednom Sayrame ‘rozbil’, bral som to o 4ej popoludni toho isteha dna este o krok dalej, do mesta Turkistan.

V meste Turkistan, 165 kilometrov severozapadne od mesta Shymkent, stoji najznamejsia architektonicka stavba zo 14. storocia, ktora predstavuje zaroven najdolezitejsie putnicke miesto krajiny – mausoleum moslima, svateho muza, Kozha Akhmeda Yasauiho.  (Pre zaujimavost udajne tri pute do Turkistanu predstavuju ekvivalent jednej do Meccy).

Turkistan bol niekedy zakazanym mestom a dnes predstavuje turisticky skvost Kazachstanu.  Mne bol nejednym domacim odporuceny a kedze som vedel ze tam dorazim az tesne pred vecerom, a vlak dalej mi odchadza uz skoro rano, rozhodol som sa mu venovat 2 noci, z ktorych si odnasam ***zaujimavy zazitok***.

Mesto ako take je celkom prijemne na prechadzaku, no okrem mauzolei a mesity, par restauracii a horucich prasnych ulic to toho na videnie vela nie je.

<end>

***nic tak extra/pre tych co maju cas***

I ked som mal z popisu v knihe vybraty celkom slusny a nie tak hrozne drahy hotel (1 z nevela, ktore v meste existuju) , hral som sa cestou zo Shymkentu v mysli s nezavaznou ponukou, ktoru som dostal priamo od sofera marshrutky (este v Shymkente), a to spat u neho doma s jeho rodinou.

Az do poslednej chvile som nevedel, ktora variana by mi vyhovovala viac.  Oddych, sukromie, pisanie a blogpraca ma lakali, no na druhu stranu dalsi lokalny zazitok tiez.  Posledna chvila rozhodla o tom, ze som zo stanice nesiel po svojom, no s nim do jeho domacnosti.  Skutocnost, ze Gaziz nebyva priamo v Turkistane ale v meste vzdialenom vyse 25km od Turkistanu ma poriadne zaskocila.  Mal som pre ten den ale dost a rozhodol sa, ze ak by bolo treba, rano sa pohnem spat do Turkistanu a tam sa na jednu noc aj ubytujem.  I ked Gaziz pred tesnym prichodom k nemu odmietal, kupil som nejaky proviant s ovocim pre jeho rodinu, aby som ako pozvany host s prazdnymi rukami do domu nevstupil.

Vsetko bolo mile a rodina s detmi prijemna, no citil som, ze sukromie po vcerajsom celom dni behania v Almaty, kedy som bezuspesne hladal iransku ambasadu, hned nasledujucej dlhej noci vo vlaku, potom drteni Shymkentu a Sayramu od skoreho rana tohto dna a terigani sa az tu by mi seklo podstatne viac.  Ponozky vyprane v Jari (Mr. Proper) to tiez ktovieako nezvladali, a preto som sa nemohol dockat a tesit viac, ked bolo spolocnej veceri koniec a ja mohol skocit aj ked len do brutal skromnej sprchy, ktora ponukala kratku striekajucu hadicu.

Po sprche sme sli na malu jazdu, pozriet ake cool je ich mestecko.  Cma jag svet, par ulic, nejaka ta vecierka a ludoprazdne namestie.  Masaker zabijanie casu (z mojho pohladu; myslim si ale, ze oni mali fun) ukoncievame vstupom do restauracie, kde pri jedinom plnom stole sedia casnicky a hraju karty.  Dzura.  Ja v nej.  Zbohom.  Nedavam na sebe nic vediet a doprajem si pivecko.  Gaziz s bratom popijaju len kolu.  Zvazujem ako dalej a co zitra.  Gaziz masti do Shymkentu (jeho praca je tocit ludi Turkistan-Shymkent kazdy den), no odchadza uz o 5ej rano.  Vravi ale, ze na obdalsi den, v den mojho odchodu, ma vezme autom rano na stanicu.  Je takmer 1 po polnoci ked prichadzeme domov.  Spime na zemi, traja pri sebe.  Davam stople a hovorim si, ze som s miestnymi a aj ked nie je to ideal ako by som rad, je tu dalsi rydzy Kazach zazitok a dalsi den v tomto obydli este dam.

Po ranajkach citim potrebu akcie.  Vyrazam 2ma taxikmi do Turkistanu, kde obehavam mesitu, a mausoleum vo velmi peknom pocasi.  Zistujem ale, ze okrem jedneho komplexu i toto miesto nestoji za viac ako dnovy vylet.  Na vyber ale nemam, najblizsi vlak mi odchadza az dalsi den.  Zastavujem sa v restauracii, davam jedlo, pivecko a zacinam pracovat na stale nedokoncenych fotkach z uzasnej Mongolie.

Nachadzam aj internet kafe a aspon cast prace, ktoru som si na Turkistan naplanoval skusam ako-tak dobehnut.  Po par telefonatoch som sa s Gazizom dohodol, ze pride pre mna do internet shopu.  Prichadza s celou rodinou a tak hned pokracujeme v krasojizde.  Ostavame v meste a  ideme nieco zjest.  Kura na grille vyzera skvele a dokopy davame 2 s chlebom a chilli dipom.  Trhacka rukami zo spolocnych tanierov, presne tak ako ma byt.  Prichadza mi uplne normalne, ze to cvaknem, patri sa.  No divne mi trochu po cvaknuti prislo aj to, ze to i pre neho (+manzelku) bolo (az) take normalne, dokonca bez slova ci podakovania.  Nie som makkota a viem ako je to s dakovanim v tychto krajinach.  Vseobecne sa tu moc neprosi a ani nedakuje, akoby pouzitie tychto slovicok bolo nejakym prejavom slabosti.  (Z pocutia od dobreho znameho z tohto regionu – v tomto pripade Armenca – viem, ze slovo dakujem sa nepouziva, lebo je uplne normalna, prirodzena vec “davat” a “delit sa”.  Ak mi clovek dlhuje peniaze a vrati mi ich, je to v poriadku.  No ak nevrati, Armenec to povazuje akoby za prejav bratstva – je to jedna skusenost, ktoru som sam zazil, ci to funguje bezne u kazdeho, neviem povedat).  Nic to.  Neloudam, tak to tu chodi a my sa poberame autom dalej.

Ked mi ale polozartom pocas soferovania hovori, ci mu nezaplatim ako darcek benzin do z 94% prazdnej nadrze 12 miestej Hyundai dodavky, nejak sa mi to uz nepaci.  Na rovinu poviem, ze na to peniaze nemam a len dumem od kedy a odkial s tymto napadom prisiel.  Mam divny pocit, ze kedze sa pohybuje v branzi soferov/taxikarov/marshrutkarov, isto mu jeden z kamosov povedal, ze Americana v domacnosti by mal skusit trochu vyuzit.  Muselo to byt nejako takto, pretoze den dozadu uplne odmietal moj prvy nakup.  Vsetko je ale v klidu, pokial nenaberame do auta jeho znameho s rodinou (zena a dve deti) a neideme do baru.  Po prve, vobec sa mi nechce.  Po druhe nemam po dnesnych 9 hodinach aktivity v meste ani sily a bohuzial ani chut na nizkokvalitne flaskove pivo, ktore je tam jedine v ponuke.  Akoby kury malo bolo, objednavaju sa sasliky a je cela rodina.  Do toho sa lamu piva, dzusy a vsetko co pride.  Jedine co potrebujem ja je postel,  a aj preto davam len 1.5 pivka.  Nemam chut pit, co ale mam, je pomaly jasny tusak, ze tento bill bude na moje triko.  Zacinam byt poriadne unaveny na to, aby som vyzeral v ten cas spokojny.  Nemam ale vychodisko.  Byvam u nich a i ked adresu poznam je to proste no-go alternative odtialto odist.  Ked uz maju vsetkeho i sami dost, odchadzame spolocne.  Napriek tomu, ze viem kolko stoji pivo, pytam sa pred vsetkymi a zaplatenim casnicky na cenu.  Davam 3 a pol nasobok ceny jednej flase, aby som prispel k celkovemu uctu.  Sadam do auta s jeho zenou a cakame na odchod.  Prichadza manzelka jeho kamosa, ktory inac poslednych 30 minut uz s nami ani v saloniku nebol a vravi mi, ze ma Gaziz vola spat dnu do restauracie.  Viem o co ide, a preto z mojej strany prichadza tvrde slovo vysvetlujuce rozhorcenie.  Nejedna sa o majland, i ked KZ je aspon taky drahy ako Slovensko, no skor o princip – nasitie, v ktorom som sa bez slova ocitol.  Chlapik nema samozrejme peniaze a jeho kamos sedi v aute akoby s prazdnym zaludkom.  Doplacam a vyrovnavam cely bill na zhruba 40%.  Chcu viac, no ukazujem, ze zvysok, ktory mam je na kupu jedla zajtra rano a na 25 hodinovku vo vlaku, ktora mi uz za nevela hodin zacina.

I potom, ked su vsetci z auta von a ja uz som s Gazizom len sam, temu z pred par minut dozadu neotvaram.  Neviem, ci sa citi blbo on, ci sa mam tak citit ja – pretoze nie je mi vsetko jedno a atmosfera ktovie ako super nie je.  Mna caka dlha cesta, no prv noc v rodine, kde sa to cele nejako zvrtlo.  Prajeme si spokojnu noc (nejako) akoby sa nic nestalo.  Je dost hodin, meliem z posledneho silami a priznam sa psychicky by to mohlo byt tiez lepsie.  Slo len o prachy, aby tu bola uplna pohoda.  No po hlave si neneham skakat a dnesny cely podvecer s nimi mi pripadal ako bohapuste vyuzitie pre neho zjavne bohateho ‘Americana’.  Budik nastavujem o 5 hodin neskor, aby som stihol hodit sprchu pred tazkym kombom, ktore ma caka (25 hodin vlak c.1, 9 hod prestupne cakanie za dna v meste Aktobe,  28 hodin vlak c.2)  Slusny masaker.

Rano vstavam a drtim priority.  Zbaleny, osprchovany a Gaziz tiez.  Vyzera, ze drzi slovo a na vlak ma ozaj odvezie.  Bol som pripraveny aj na solovku.  Pred odchodom nechavam detom vitaminy, jemu pisem v aute moje kontaktne detaily.  Cestou (kedze je taxikar) nabera ludi a vezie ich do Turkistanu.  Cas tika.  Vidim, ze to LTT stiham na vlakovku a ak uz tam vobec na cas zvladneme dorazit, jedlo kupit nijako nestihnem.  Bojujem s myslienkou, preco toto vsetko vlastne, ked som mohol byt podla ‘planu’ sam v hoteli, v strede tohto mesta, s kludom fyzicky oddychnuty a mentalne spokojny, ze som to tu nielen rozbil, no i odrobil vo volne 2 vecery vsetku pracu zo zoznamu, ktory teraz len doplnam o nove polozky.

Vlak odchadza o 9.04.  Pred stanicou parkujeme nieco par minut pred deviatou.  Dobeh k svojmu vzdialenmu vagonu uz ani nestiham, pretoze sa uz vsetky dvere voznov zatvaraju.  Doslova na poslednu minute beriem prvy vagon po ruke nalavo, zhruba 5 od mojho, len aby som sa dostal dnu.  Gazizovi podavam ruku a dakujem (to sa u nas robi), naskakujem a dvere sa zatvaraju.  Zmeskat tento vlak by znamenalo stratu minimalne dna za predpokladu, ze by bol este volny listok na vlak na nasledujuci den.  Prechadzam s plnou polnou nabitymi 5timi voznami vlaku, kde nevidim ani jedneho backpackera.  Kazachstanky hardship.  Srdce sa ukludnuje a ja som rad, ze kapitola ‘Turkistan’ je uzavreta, i ked viem, ze nova je hned tu a teraz predo mnou.  Niet cas a ani chut byt podrazdeny.  Nasleduje dalsi, dlhy cas na slovensky reprezent.