2 milionove hlavne mesto Azerbajdzanu a zaroven najvacsie a najkozmopolitnejsie mesto celeho Kaukazu ma brutalne nadchlo. Je to z viacerych dovodov, no hlavnym bol mozno ten, ze v ziadnom ‘zdravo’ peknom meste som od opustenia Ciny nebol. Ani Ulaanbaatar ani jedno z miest Kazachstanu mi tak nesadlo ako Baku. Svinko slunilo ako sme v 8.rocniku vraveli namiesto ‘slunko svicilo’ a ja som drtil upravene, rozbite, zrenstruovane, rozpadnute – snad vsetky ulice, ulicky, namesticka a pristav… Daval to kopcom, rovinou, vsade kde som vetril, ze to tam bude stat za to.
Niekolko kilometrovy waterfront oddeluje mesto od mora. Ten zacina pristavom a ropnymi rafineriami, pokracuje dlhou sirokou pedestrian promenadou plnou zelene, parkov, kolotocov, restauracii a konci mega azerbajdzanskou vlajkou na tyci na druhej strane mesta, kde sa to opat spriemyselnieva. Smerom od mora a promenady nastupuje po par blokoch ci paralelnych uliciach uzasne ‘Stare mesto’ s elegantnym historickym centrom, v ktorom si par objektov prisvojilo tiez UNESCO. Hradby su tu skoro lepsie ako v Bardejove, veza, namestia, fontany a to kazdym smerom, kde sa len pohnete. Tahalo ma aj do kopca, pozriet si pristav zhora a ‘oplacilo se’. Zmes sovietskej betonovej architektury kontrastuje s novodobymi skleneno-zelezoidnymi mrakodrapmi. Budovy parlamentu, mesity, pomnik a vecny plamen pri pamatniku 2. Svetovej vojne a 3 mrakodrapy, na ktorych sa maka den-noc obohacuju prehliadku a ponuku mesta a definitivne mu buduju jeden z profilov pre jeho lahku identifikaciu.
Ked uz v nohach citim dvojciferny pocet kilometrov odsliapanych za 6 bezprestavkovych hodin a moj Lumix vybija takmer 2hu celu baterku, davam si oddych a saslik, kolu, 2x kafco a vytesujem sa z pritomnosti. Je piatok a vecer som s par couchsurfermi dohodnuty dat nejake to pivko. Uzasny den uzatvaram spacakom nieco po 2ej rano.
Zopar milych zazitkpv s ludmi v Baku –
Imigracna policia – pri prichode do krajiny mi ponukli zavolat svojho couchsurfera, aby mu oznamili, ze uz som dorazil a som na ceste k nemu. Nie je to tak bezna vec pri prechode statnymi hranicami a v niektorych krajinach vam vedia vas pas len hodit ako psovi.
Taxi – ako som uz napisal v clanku, namiesto toho, aby si taxikar prisvojil viac penazi, mi ide vydat z valut, i ked sme sa na eure nedohodli a chyba bola na mojej strane. Ozaj gesto. Za to, ze bol taky mily, som mu celu sumu samozrejme nechal.
Kola/kafe – pocas prechadzky v Baku si v malom bocnom obchodiku kupujem kaficko a kolu. Predavac , ktory pred 20 rokmi navstivil Prahu mi to dava bez platenia ako hostovi v ich krajine (snazim sa mu zaplatit 2-3 krat, no peniaze nechce prijat). Nasleduje dobry pokec o podobnosti nasich nabozenstiev, krajinach, ludoch atd.
Vlajka – vstupujem do obchodiku plneho vlajok Azerbajdzanu a niekolkych ich susedov. Nachadzam si presne malu vlajocku na svoj ruksak, ktoru dostavam ako darcek od mladeho predavaca.
Zmenaren – Snazim sa zmenit zvysne peniaze z Kazachstanu, no v zmenarnach tu bezne Manaty neberu. Pytam sa chlapika za okienkom a ten mi vravi, ze ich odkupi. Hodnota manatov predstavuje okolo 14-15 euro a chlapik mi ponuka ekvivalent v lari v sume cca 12.5 eura. Na vyber nemam a hovorim skor pre pokus a zo srandy, nech to zaokruhli na 13. On mi to priatelsky dava. Som rad, ze za menu, ktoru uz vobec nepotrebujem dostavam viac akoby som len mohol dufat kdelkolvek inde.
Neodbija ani 9 rano, kedy sa uz lucim s Jamilom a odchadzam hladat autobusovu stanicu. Predtym ako som sa dozvedel odkial mi odchadza minibus sa o mna trha tucet taxikarov, z ktorych ma chce kazdy odviest do mojej dalsej zastavky, ktorou je Gabala.
4 hodiny z Baku vzdialena 14 tisicova Gabala mi bola odporucana nejednym Azerbajdzancom. Je najstarsim historickym mestom regionu a sluzi ako zakladny tabor pre skvely hiking v blizkych vysokych horach Kaukazu. Ja som tam siel skor pre feeling a ocakaval urobit par zaberov z rozpravkovej dedinky. Uz pri prechode mestom v minibuse smerujucom na stanicu som videl opak. Za necelych 5 euro som si na hodku prenajal sofera, ktory ma previezol mestom az pod hory, kde zacinaju rozne turisticke rezorty. Gabala je skor letnym centrom turizmu s velkym potencialom popularity vdaka jej okoliu a drahym ubytovanim. Mesto ako take az na jeho ‘central park’ atraktivne nie je. Mrtvu hlavnu stanicu, kde som po prehliadke zabijal cas cajom a kexom, pretoze tam k jedlu nebolo nic ineho, opustam dalsou marshrutkou a vylet pokracuje do Saki, kde sa chystam aj prenocovat.
Saki (63 tis.) je povazovane za jedno z najkrajsich miest celeho Azerbajdzanu, lezi uprostred kopcov pod horami a je zname svojou bohatou historiou, hradbami a Khan palacom z 18.st. Ubytka sa pohybuju od 20euro/noc vyssie, no viem, ze je tu mozne najst ludi, ktori turistom prenajimaju vlastne domy. Uz na stanici sa pytam predavaca listkov, ci by mi v tom vedel nejako pomoct. Chlapik nevaha, telefonuje a dari sa. Vybavuje mi sofera, ktory ma odvaza na vrch kopca pod velky dom s modrou zeleznou branou. Vitaju ma 2 pani a ukazuju miestnost, kde budem byvat. Pol domu bude patrit len mne, vsetko je nadherne farebne a porcelanovo vycackane. Zhadzujem veci a vychutnavam si veceru so super vyhladom a prechadzku pri teplych farbach zapadajuceho slnka.
Po rannom biobudicku si davam ranajocky zo vcerajsieho nakupu vo ‘vecierke’, trosku doplnam sightseeing o palac, ktory uz bol minuly vecer zavrety a hybem sa dalej. Plan je jasny. Dnesnym dnom mi koncia v Azerbajdzane viza a ja sa planujem dostat az do Tbilisi, hlavneho mesta Gruzinska. Cestou ale este chcem pozriet male mestecko Zaqatalu, ktoru mi tiez odporucalo navstivit par ludi. Lezi cestou, cas mam, a preto sa tomu vobec nebranim.
Zaqatala (26 tis.) je vskutku peknym, ospalym mesteckom s namestickom so 700 rocnymi stromami, novym velkym parkom, mesitou, hradbami a sovietskou pevnostou (sluziacou pre armadne ucely). Lezi podobne ako Saki pod zasnezenymi horami Kaukazu (kde sa v case leta da isto podniknut nejeden dobry trek). Na spoznanie Zaqataly vam stacia zhruba 2 hodky J.
Po prejdeni vsetkeho co mi dazdiva Zaqatala mohla ukazat pokracujem do Balakanu a odtial az na hranice Lagodekhi. I ked azerbajdzanska strana hranicneho prechodu vyzera takpovediac dost strasne, je relativne opustena, taxikari neotravuju, menic penazi neklame a pohraniciari sa spravaju velmi slusne a priatelsky. Napriek tomu, ze ma nejeden clovek varoval, ze s bradou hranicami neprejdem ak som na foto v pase oholeny, problem som nemal ziadny a imigracny urad mi so slovami “Welcome to Georgia” udeluje do pasu pohodovo peciatku.
Do Tbilisi to uz bola len 2 hodinova cesta marshrutkou, ktora akoby na hraniciach cakala len na mna. Vysmiaty sofer mi kupuje cestou polmetroveho tenkeho chleba, ktorym castuje hladneho Slovaka. Misia dorazit do Tbilisi pred tmou bola bravurne zvladnuta. Tesim sa na slow-down a oddych v udajne najkrajsom hlavnom meste celeho Kaukazu.
No Comments Yet!
You can be first to comment this post!