Padla nedela a s novym tyzdnom je zrazu vsetko zbrusu ine. Lepsie. A ovela. Asi to bude aj mentalna vec, kedze som sa konecne nejako dostal z toho, ze veci idu nejak privelmi pomaly a stereotypne, proti vsetkym mojim prianiam ci planom. Az tak inak, ze bolo najlepsie sa nimi prestart zaoberat a viac si vychutnavat momentov a malickosti dookola. Tie sa zrazu uz uzivat dali aj fyzicky! Po onej stvrtej noci som bol tretim morskym vlkom paluby. Vlny, vietor, slnko a cas som prestal takmer uplne vnimat. Dokonca i voda z kohutika prestala tiect hrdzava. Zobudzam sa s hladom a ocenujem kazde jedlo, ktore je vzdy chutne, a v tak narocnych podmienkach na pripravu az neuveritelne. Davam kafco, cajik, keksik, …pivecko… Po usi som v novej spanielskej knihe gramatiky, kde nove slovicka sa na mna same priam cistym vzduchom a zdravym bytim lepia. Vegetim, opalujem, lenosim a opakovane zobudzam opat do toho isteho dna. Smrdim, nesprchujem, morskou vodou ovlazujem. Lod ide, neplavem, no vobec mi to nevadi. Zabehavam sa tak do rytmu namornicenia, ze uz si zrazu viem predstavit s Juhoafricanmi plavat az na Kubu J Pijeme aj dazdovu vodu nazberanu z plachiet, chytame tunu, no jeme stale tu z konzervy a nie z mora. Po tom co doslo pivecko, usta pred zapadom slnka ovlazujeme teplym kolumbijskym Medellin rumom s limetou, vychutnavame a delime sa o dobre jedlo a zazitky z roznych koncin sveta. More pretina ziara dochadzajuceho mesiaca, delfiny sa ihraju v tmavych vlnach lode a vzduch je naplneny pohodou.
Ked sa tak zamyslam nad touto celou dlhou adventurou trvajucou namiesto 4-6 dni 9, bola fakt masakralna. Zivot na lodi som si vedel predstavit snad len z komercnych holywoodskych filmov ci TV Spektra. Netusil som presne do coho idem a ake silene dobrodruzstvo zazijem na vlastnej kozi. Bola to tak paradzina ako zaroven aj miestami total katastrofa*. (*Pre tych, ktorym Poseidon praje je to len paradzina).
Pod slovnym spojenim ‘plachtenie Karibikom’ si asi vacsina z nas predstavi romantiku. Plan bol v pokoji pisat-citat-rozmyslat, kedze som nemal to stastie stravit tento cas s neznejsou bytostou. No za predpokladu, ze by tu so mnou nejaka slecna (omylom) bola, (az na par vynimiek) som si isty, ze najneskor na piaty den rano susi uslzeny vankus a po ukonceni plavby mi dava jedno z dvoch ‘naveky’. Naveky ti zbohom alebo chcem byt s tebou naveky 😉
Musim sa priznat, ze i ked som sa po prvych piatich dnoch na lodi nevedel suse uz nijako dockat a od plachtenia si vedel predstavit dat prestavku i po cely zvysok zivota, som v stadiu, kedy sa na podobny zazitok v buducnosti uz dnes tesim a to nikto v okoli nebude musiet mat na zapasti ani len falosny Rolex.
No Comments Yet!
You can be first to comment this post!