V Aktau pristave, ktory som uz poznal z nedele, som sa okolo pol dvanastej rozlucil s milym soferom a mieril rovno na miesto odchodu lode. Ked som ale videl, ze cakaren je ludoprazdna a prepravcik mi nevedel povedat nic ine okrem toho, ze si mam sadnut a cakat, vedel som, ze to bude dalsia Godot story. Tak som teda cakal a nebola to hodka, dve, ale vyse 5 pokial sa cakaren naplnila ludmi, z 98% chlapmi. Zopar kriminalne vyzerajucich typkov mi nedodalo na pohode vediac fakt, ze na lodi budem mat stvormiestnu kajutu. Modlil som sa, aby som v tej svojej nenatrafil na jedneho z nich. Nastastie vsetci ludia, ktori sa tu okolo mna ocitli boli pasazieri, ktori vystupili z lode, na ktoru ja naskakujem (pre cestu opacnym smerom) a teda po par hodinach papierovaciek vsetci opat odisli.
Nieco pred piatou v predvecer prechadzam s troma Azerbajdzancami imigracnou kontrolou. Vyzera to tak, ze sme jedini 4ia pasazieri, ktori okrem pracujuceho perzonalu budu pocas celej cesty lod okupovat. Pride mi to uplne cool. Pasova kontrola mi trva vyse 16 minut a pohraniciari to natahovali bud kvoli tomu, aby som im zaplatal oci nejakou zelenou bankovkou alebo fakt nechapali moje viza. I ked som nakoniec vsetko zvladol, nepreslo ani 21 minut a uz vyprava 4och ludi, colnikov, naskakuje na lod, aby si moj pas prezreli este raz. Musim sa priznat, ze na jazyku som mal uz jed a kontrolovane dvihol hlas, kedy som im vsetkym navokol vysvetlil, ze po prichode do Kazachstanu som si nechal papiere 2x policiou preverit a este sa do tretice pre istotu siel v Almaty zaregistrovat, aby som presne tento problem pri odchode z Kazachstanu nemal. Za predpokladu, ze nieco s papiermi nemate v poriadku, mozete platit pokutu i vo vyske n x $100 (podla hranic a aktualnej nalady kontrolora), aby vas z krajiny pustili. Moje vysvetlenie pochopili a nechali ma na pokoji.
Cakal som, ze v cene listka mam i kajutu, no v skutocnosti to funguje uplne inac. Nech zaplatite v agenture cokolvek, kajutu si platite az na lodi. Co je preto v praxi lepsie urobit je kupit si na lod najlacnejsi mozny listok (cca $80) a tak si priamo na lodi zjednat izbu individualne s upratovackami. Z $20 som to zbil na $10 a tak som dostal sukromnu izbicku s elektrickou zastrckou (zachrana), zachodom , sprchou a ohrievacom.
I ked na palube uz bola cela snad dvojtuctova posadka, lod sa nepohla az do 8ej vecera, pokial na nu nenalozili vsetko cargo. Vyplavali sme potom uplne v tichosti, bez toho, aby som si to vsimol.
Cesta z kazasskeho Aktau do hlavneho mesta Azerbajdzanu, Baku, trva min. 18 hodin. 3-ti kapitan v poradi, ktory rozpraval dobrou anglictinou mi povedal, ze pri kludnom mori by sme do Baku mali dorazil zhruba o 21 hodin. Este predtym ako som na mori stratil signal, napisal som v Baku ma ocakavajucemu couchsurferovi, ze na dalsi den zhruba okolo 4-5 vecer som na mieste.
Prax bola ale ina a do predvodia Baku sme dorazili az okolo 8ej hodiny vecer, po cistych 24 hodinach plavby. Aby omeskanie nebolo len stvorhodinove, par kilometrov vzdialeni od pristavu sme len tak na vode bez pohnutia cakali do 1ej rana, pokial hranicami nepresla lod, prva v poradi pred nami. Musim sa priznat, ze mi nebolo uz vobec vsetko jedno, hlavne z dvoch dovodov.
Po prve, prislo mi to dost nefer voci Jamilovi (couchsurfer v Baku), ze namieto 4-5ej vecer je polnoc a ja vobec neviem, kedy sa lod pohne a ja konecne hranice prekrocim. I ked sa snazim byt kludny, zodpovednost mi neda a citim sa dost v nepohode – spat na lodi ani v pristave nie je mozne a hotely v ropnom Baku su aspon tak drahe ako v Aktau. Cas napleny nervozitou vyplnam aspon pisanim pomaly vsetkych textov na blog z Kazachstanu a selektovanim k nim prislusnych fotiek.
Druha vec, ktora ma netesila bola, ze namiesto vystupu z lode za bieleho dna ma cakal nielenze tvrdy prechod hranicami v noci, ale i najst cestu na miesto stretka s Jamilom. Za beznych okolnosti som v podobnych situaciach uplne v klidu, no moj stav pokoja sa asi tym vsetkych cakanim a pomaly dvoma celymi dnami spojenymi s cestou na lodi (namiesto cca 20-25 hodin, ktore mi boli povedane) a nehovoriach o 4och dnoch cakania v Aktau na jej vyplavanie, prehupli na stranu nekludu.
Lod sa pohla a nieco po jednej prechadzam konecne imigracnou kontrolou a tak dvoma dalsimi policajnymi hliadkami. Lucim sa s trojkou Azerbajdzancov, ktori mi dost prirastli k srdcu, kedze som s nimi pred i pocas cesty lodou stravil nejaky ten cas. V Aktau (poslednom meste pred ich prichodom domov do Baku) ich postihol neprijemny osud. Vsetok tovar, ktory po mesiaci prace v Cine zakupili a tahali domov za ucelom predaja v Baku im bol par dni pred odchodom z Kazachstanu odcudzeny. Prisli o elektroniku v hodnote 9 000 dolarov a na lod kazdy z nich nastupil len s igelitkou s 20-timi balickami cigariet a jedlom na cestu. Poslednych policajtov, ktori ma legitimuju sa pytam ako to v Baku chodi (bezpecnost) a kde tu najdem nejaky taxik.
Uistuju ma, ze mesto je maxi bezpecne a taxik je tym a tym smerom. Sliapem takmer 300 metrov rozbitou tmavou uzkou ulickou so zaparkovanymi nakladiakmi a takmer ziadnym poulicnym osvetlenim. Nikto za mnou, nikto predo mnou a poviem vam po tom vsetkom mi nie je zdaleka vsetko jedno.
Prichadzam k odpocivadlu 3och vypnutych opustenych taxikov. Su prazdne, no nedaleko v sere stoji jeden chlapik fajciaci cigu. Tvar, ktorej by som sa vystrasil asi i v Bardejove za bieleho dna patri jednemu z taxikarov. Nemam na vyber, ukazujem mu papier, ktory mi dala imigracna policia. Dohodujem cenu na 10 dolkov (co je zhruba o 30% viac ako za bieleho dna a normal situacie), len aby dobre bolo.
V taxiku verbalne lamem lad a pomaly sa medzitym rozdychavam a dumem, v ktorej zo svojich skrys asi tak 10 dolkov najdem. Nedari sa, desiatky dosli a vsade su len dvadsiatky. Pripravujem si preto 10 eurovku, ktora sa dohodnutej sume priblizuje najviac. Ked som na miesto urcenia dorazil a taxikarovi platim, sokuje ma tym, ze po parminutovom prepocte v hlave mi chce z 10 eurovky vydat sumu, ktora mu da len 10 dolarov. Uplne prekvapko, pozitivne, hlavne od cloveka pracujuceho v tejto branzi.
Su dve hodiny rano kedy cakam na mieste urcenia, aby si ma tu Jamil vyzdvihol. Z dialky par stovak metrov odo mna sa ku mne priblizuje skupina asi 6tich chalanov. Som sam a i v tme bijem do oci dostatocne i sam, nehovoriac este o ‘zltej ponorke’. Skryvam sa pre istotu pod tmavy zavoj bocnej uzkej ulicky pokial partia prejde. Po par minutach prichadza a okolo mna obchadza dalsia partia spratkov, asi 12tich. Tvarim sa, ze som zavaleny pracou pri hladani niecoho v batohu. Zastavuju asi 20 metrov na opacnej strane ulice, pomaly v jej strede, robia kruh a tancuju. Nastastie stojim pod kamerami statnej university, odkial ma asi pred 10timi minutami vyhadzovali straznici. Vedel som ale, ze tu by som mal byt najviac v bezpeci, a preto som sa odtial nepohol za nic, i ked to straznikom jednoznacne vadilo. Razne som im povedal svoje argumenty a to, ze snad som do stvrthodky s kamaratom prec. Tancujuca a rubbish na zemi kopajuca parta sa pohla dalej, do par chvil prichadza Jamil a ja citim, ze mozem konecne vypnut vsetky nastrazene zmysly.
Zoznamka bola kratka presne tak, ako noc, ktora nas cakala. Hodil som rychlu sprchu, supol sa do spacaku a lahol na matracku. Napriek tomu, ze samotna cesta lodou bola maximalne prijemna a bol to pohodlny zazitok spojeny s prechadzkami po prazdnej palube, samotou uprostred mora, cerstvym vzduchom, foteckami, citanim, pisanim, po prvy krat po dvoch mesiacoch cesty relaxom pri filmiku, navstevou navigacnej miestnosti s kapitanmi a cajikom, bol som neskutocne rad, ze i koniec tohto celeho vyletu dobre a bezpecne dopadol. Aj ked Jamil skoro rano pada do prace a ja s nim opustim barak do necelych 6tich hodin, tesil som sa ako si Baku cely dalsi den vychutnam.
No Comments Yet!
You can be first to comment this post!