Fair enough.  Sme spat pri imigracnej diere.  Cestou, aby sa cas nezastavil, sme fotili uz aj hviezdy a pumpu kde zacalo nase vecerne dobrodruzstvo.  Od zimy hadzeme hacky sack.  Su skoro 3 hodiny rano, ked prichadza autobus.  Masaker.  Colnik sa zobudza, udeluje cennu, po 5 studenych hodinach cakania zasluzenu peciatku.  Autobus nas vita par hodinovym smradom a vydychanym vzduchom.  Dovidenia.  No spaseni ideme a je nam jedno aj to, ze len spravnym smerom.  Nie vsak az do destinacie, kde sme dufali. 

Su 4 hodiny rano a v buse taka truparen, aku si nepamatam ani z Nepalu.  Branko uz vo vsetkom navleceny, s ciapkou a kapucou na hlave.  Ja sa klepem tiez a i napriek vsetkej spine a prachu v buse vytahujem uz aj ja spacak.  Z dopravneho prostriedku sme vyhodeni v rannych hodinach este s polozalepenymi ocami.  Mesto sa vola Villamontes.  Je zaroven nasim prvym v Bolivii.  Tesime sa, ze sme tu, no chceme sa hybat dalej, co najskor a najrychlejsie na miesto stretnutia s Mitom – Tupiza.  Cez prasne smetne ulice so vsetkym tam a s ruksakmi na nasich chrbtoch sa trepeme na stanicu dufajuc, ze stihame nejaky ranny spoj do Tupizy.  Nic take sa bohuzial nedeje… najblizsi autobus iduci nasim smerom a stale nie az do Tupizy odchadza az o 18:30… fuu, dost silene… Neostava nic robit, len preckat den vo Villamontes. Poviem vam, nebola to lahka uloha. Mesto ci dedinka, v ktorej niet ozaj nic az na polovysusenu rieku, z ktorej napriek tomu tahaju chutne ryby. 

Davame obed a tak s par pomocnymi otazkami nachadzame jedine internet café, kde uz aj 10 rocne deti hraju po sieti nahlas Duka ci jeho modernejsieho  krvavejsieho herneho nasledovnika.  Po zhruba 9 hodinach nasadame do autobusu.  Malicke kolesa nekompatibilne vyzerajuce s karoseriou nam davaju na znamenie, ze od komfortu bude opat pekne daleko.  Spacaky mame ale pripravene a nasadame….

Zo zaprasenych spacakov sa rozzipsuvavame okolo 3ej rano.  Sme v zhruba 250k meste Tarija a najblizsi bus opat len smerujuci do Tupizy nam ide o 9ej.  Sme vsak radi, ze tato moznost existuje a nemusime tu cakat do vecera.  Robime pohotove rozhodnutie a ubytuvavame sa v hoteli nedaleko stanice.  Po 5 hodinovej rehabilitacii v studenej posteli kupujeme listok a vezieme sa dalsich 7 tackavych hodin… Uz sme blizko.  Dostavame sa do mesta Villazon, ktore je na hlavnym hranicnym tahom z Argentiny do Bolivie.  Vyzera to tu celkom vyspelo; aspon cesty, ktore prvy krat vystriedali uzke klukate prasanky, ktore dychame uz 3 dni vkuse.  Prvy krat sa nam zaroven podaril priamy prestup.  Sedime v 5tom buse, 3 den a ukoncievame zhruba 600km trasu. 

Je 3.6., den pred mojimi narodeninami, den pred stretnutim sa s Mitkesom po skoro 3 tyzdnoch.  Tesime, ze sme to zvladli… Ozaj krst ohnom pre noveho backpackera Branka J  Ten to ale zvladol bravurne, bez slova staznosti.  Tupiza nas na oplatku vita oslavou mesta, ktora sa tu kazdorocne deje v tento den.  Vecerne ulice plne tancujucich a veseliacich sa bytosti vo vysivanych krojoch, zeny s copankami a klobucikmi v najsirsich sukniach, rozna muzika, jedlo a pitie na kazdom kroku…

4.6. Branko berie 3 hodinovu jazdu na koni v pestrofarebnom kanone obkolesujucom nas kemp.  Ja si davam klud a konecne pracujem na fotkach pre blog.  Triper.sk cely tento cas hybernoval.  Nik nemal cas a ja ani prostriedky ako a kde pisat.  Ked sa uz nasiel cas, nebol net alebo ani elektrika v celom meste… Prichadza Mito s flaskou.  Par hodin neskor uz sedi na izbe i Branko a pomaha s dorazenim toho, co sme uz s Mitom pri zivom rozhovore nacali.  Neskor spokojnym tempom vyrazame prvy krat v trojke dat si dobre miestne jedlo a pivecko.

Po Tupize je na plane 5 dnovy vylet po JZ Bolivii a solnych planach – Salaar Uyuni.  Mito to uz absolvoval cestou zo San Pedra de Atacama.  S Brankom sa tesime ako mali chlapci, vylet sme sa rozhodli obohatit i pokusom vystupit na 6008 metrovy vulkan Uturuncu … Verim, ze fyzicky a altitude challenge, ktory som si na rok 2010 pripravil uz skor sa podari naplnit.  Mito odchadza smerom na sever, my na juhozapad.  Tesime sa na dalsie stretnutie v La Paze zhruba o 10 dni.

Príspevok Filadelfia a osolenie tripu na severe Paraguaya – plus start v Bolivii, Cast 2 zobrazený najskôr Triper.sk.

Príspevok Filadelfia & Mariscal Estigarribia, border crossings – holy smokes zobrazený najskôr Triper.sk.

Príspevok Asuncion City, taste of Paraguay zobrazený najskôr Triper.sk.

Filadelfia patri k najdrahsim, najinaksim ci najmenej typickym mestam celej krajiny.  Prave preto sme tu.  Pred 80 rokmi ho skolonizovala skupina Nemcov a doteraz tu tretina 14-tisicoveho obyvatelstva hovori ich recou.  Mesto je podstatne cistejsie ako ostatne, ktore sme tu videli.  Dokonca aj mena ulic ci pohladnice v supermarkete nesu nemecke nazvy alebo su komplet v nemcine.  Nas plan na druhy den bol simple – do obeda prejst to co mesto ponuka a tak pokracovat autobusom cez Mariscal Estigarribia do Bolivie.  Napriek tomu, ze mesto Mariscal E. je minimalne 160km vzdialene od samotneho hranicneho prechodu Paraguay/Bolivia, je poslednym mestom v Paraguayi, kde mozete dostat vystupnu peciatku do pasu.

Prvym, vtedy zatial este jemnym sokom bola sprava, ze z Filadelfie na sever neide ziadny bus cely den az do tmy, a nasledne hranicny prechod Mariscal je otvoreny len nieco medzi polnocou a piatou hodinou rano.  Hned som tusil, ze to nebude lahky den-noc-den a o to viac mi bolo luto Branka, ktory taketo komplikovane hranicne prechody a podobne veci suvisiace s vybavovackami na cestach este asi nezazil.  O situacii a plane som ho cez den informoval a nahodili sme preto obaja relativne hybernacny mod.  Easy den, mensia prechadzka, spoznanie mesta, setrenie sil na vecerne dobrodruzstva.  Moje pokrocile predtuchy narocnosti toho co nas caka bohuzial nepredcili realitu.

V Mariscale nas bus necakane vyhodil akoze na hranicnom prechode.  Vystupujeme von, Branko este ospaly.  Je zhruba 9.28 pm.   Tma ako v dupe.  Cista diera, 1 poulicne svetlo a mierne osvetlena budova v dialke zhruba 30 metrov od nas.  Ked sa uz s batohmi trepeme sami dvaja cez branu, straznik nas presmeruvava doprava, von z ‘jeho’ komplexu a niekam dalej 40 metrov do tmy.  Vraj tam stoji imigracny urad, toto je len colnica.  Za minutku sme tam, vlajka sice veje, no nechce sa nam verit vlastnym ociam.  Budovu, ktoru by som kategorizoval za vykradnuty sklad okupuju 2 volne leziace psy.  Prave oni narusili jedinu aktivitu, ktoru sme tu vedeli vtedy robit – fotit miesto, kde sme odsudeni cakat zhruba do 2-3ej rana.  Vtedy niekedy ma prist autobus z Asuncionu, ktory prinuti colnika sa zobudit a namocit par krat peciatku do atramentu.  Radost.  Sme hladni, v tme a kosa nabera na obratkach.  Mame pred sebou minimalne 4 hodiny cakania v stoji na ciernej ulici.  Rozhodujeme sa zabit aspon to co sa z casu da a vyberame sa preto pozriet co v tom case este v meste zije.  Zanedlho zistujeme, ze Filadelfia v noci je este rusnym mestom v porovnani s miestom, kde sme teraz my.

Cesta osvetlena viac hviezdami ako poulicnou lampou nas privadza k benzin pumpe.  Vita nas chrapanie nejakeho chlapa leziaceho v tme pod pristreskom chraneneho pred zimou spacakom.  Vyklad pumpy je z vnutra komplet otapetovany plagatmi.  Az na svetlo, ktore v nej dnu prudi vyzera uplne opustena.  Klopem na sklo raz-dva krat.  Ked som po kratkom cakani rozhoduty odist a pokracovat v hladni niecoho ineho, vidim pomedzi plagaty prichadzat z vnutra k dveram typka.  Typka, i jeho pistol v ruke.  Safra.  “Branko, tu nic nie je, padame dalej” hovorim nedaleko stojacemu Brankovi.  Ten uz ale dnu vidi siluetu cloveka odtlacaju barikadu z pred dveri, aby ich mohol otvorit…  Chlapik vykrocil von.  Sprvu skryta prava ruka odhaluje zakratko spokojne hlaven. Pytam sa akoby v uplne beznej situacii na jedlo, tak lamem lad otazkou, ci je tu nebezpecne, kedze ma v ruke zbran.  S usmevom hovori, ze nie.  Nutim sa mu verit.  Neviem, co z toho vsetkeho Branko rozumel, no pokracujeme peskom 1.5km do ‘centra’.

Cestou vidime siluetu chlapa.  “Ide nasim, ci opacnym smerom?”  Sanubabu, v tej tme vidime  a citime prd.  Ok, …stary Indian sa niekam opity tacka a v zmesi nejakeho Chaco domorodeho jazyka nam vysvetluje a nastastie aj rukou ukazuje smer, kde ist jest.  Po jeden a pol zakrute stojime pred chabo osvetlenym oznacenim hotela.  Zvonku v tme i toto miesto vyzera na prasnej hlinenej ulici uplne bez zavanu zivota.  Hlucne zvonim.  Chvilu na to prichadza recepcny.  Spinave gate, boty.  I ked v hlave mal asi najskor vsetko v poriadku, na vzhlad nieco chromozomovo male mu tam dnu chybalo.  Velmi ochotne ako mohol pomohol, plus mame kde spat ak by sme nechceli ist spat.  Pokracujeme ale smerom, kde mieril jeho ukazovak.  Nikde nic.  Nejaky tlmeny sound, tak brechot z tmavych jednou lampickou osvetlenych predsieni domov.  Sme uz ponekud mierne maksi.  Ej, ale uz vidime pumpu!  Vstupujeme kracanim po schodoch, kde sedi a popija domaci lacny chlast 7 statocnych.  Faken, tu to tiez nevyzera moc dobre, hovorim si ked sme dnu a objednavame 4 hotdogy.  Na vyber moc niet, toto je istotne jedine otvorene miesto v mariscalskej diere.  Dufali sme, ze zabijeme aspon par hodin, budeme vsak radi, ked tu zabijeme nejaky ten tucet minut.  Jest, kupit vodu a sladkost na cestu a palit prec.  S navonok kludom gentlemanov a “Adios” opustame pumpu.  Pri najhorsom scenari sme ready hodit igelitky na zem a palit do tmy.  Nik by nas nedobehol, usudzujem podla ich stavu.  Ziaden neprajny scenar sa nastastie neudial.  Opilci dalej piju do poslednej Guarani v kapse a hraju na par strunovu gitaru zatial co my sliapeme prec z pumpy, spat do bezpecia imigracnej zrucaniny.

Príspevok Filadelfia a osolenie tripu na severe Paraguaya. Cast 1 zobrazený najskôr Triper.sk.

Do Asuncionu sa vezieme plni ocakavania novych zazitkov.  Vsetko zacina uz po prichode, Couchsurfingom (CS), uplnou novinkou pre Branka.  Od odchodu z Buenos Aires (co je uz vyse dvoch mesiacov…!) sme CS s Mitom nevyuzivali.  V Patagonii totiz to malo co je k dispozicii je nutne bookovat aj mesiace dopredu.

Na hlavnu stanicu sme pricestovali az za tmy a rozhodli sa vziat taxi na univerzitu, kde mal nas CS-er Victor akurat prednasku z cias diktatorstva v Paraguayi.  Hned po nej sme si u neho doma zlozili bagle a automaticky vylozili domacu Brankovho tatka.  Dorazila aj Victorova spolubyvajuca Victoria, ktorej viac zachutila Becherovka a tak po nejakych 3+ hodinach zabavy a pokecu a dokladnom zauceni a precvicenia domacich pouzit slovne spojenie ‘na zdravie’, sme vysli spolocne spoznavat nocny Asuncion a bravurne ‘sa’ reprezentovali az do 5ej hodiny rannej.

Dalsi den sme za 2 hodky urobili vsetok v Asuncione mozny sightseeing a potesili sa lokalnou kuchynou v miestnej popularnej restauracii Lido (odporucame s dvoma hviezdickami), kde ale kvoli prehyrenej noci jedli oci viac ako vladal zaludok.  Viktoria, ktora sa k nam pridala nieco po obede mi pomohla s kupou netbooku.  Tie su prave tu v Paraguayi najlacnejsie z celej Juznej Ameriky.  Kupa bola skor spontannym pocinom.  S Mitom sme separovani na par tyzdnov, materialu na blog sa obom huste hromadi a v podmienkach, akych sme a pocas Bolivie budeme, ho nebude ako vcas spracovat.

Po kludnej noci, kedy sme popijali terere (ladova verzia mate) a cervene vinko, sme si dalsi den pozicali auto a s Victoriou & Victorom vystartovali na celodenny vylet do Narodneho Parku Ybycui.  Cielom tury nebol moc ani trekking, ale skor vidiet ako taky NP v Paraguayi vyzera, omrknut trochu okolie hlavneho mesta a uspokojit tuzbu z neho samotneho na chvilu vypadnut.

V parku, isto nielen kvoli polooblacnu, nebolo nikoho okrem jeho spravcu.  Urobili sme si parhodinovu prechadzku okolo vodopadov.  Vytesil som sa z nejakych flora/fauna foteciek, cista pohodicka…No ‘nothing to write home about’ 🙂

Pocas nasho roadtripu nas bezpriciny zastavili policajti a vyrubali pokutu za totalny nezmysel.  V praxi som videl to, co skor o krajine precital – fakt, ze Paraguay je jedna z najviac skorumpovanych krajin na svete.  Kontrasty vsetkych foriem su taktiez bezne na kazdom kroku.  Priklad bohatstva a chudoby obzvlast.  Oslami tahane rikse, okolo nich svisti Mercedes Benz je v Asuncione normalny zjav.  Az na par relativne dobre udrziavanych namesticok a kulturne vyzerajucich vladnych a statnych budov je mesto rozbite na kaky.  Hned cez cestu od sidla vlady – Palacio de Gobierno (asi najkrajsia budova mesta) – pohlady prekvapuju osarpane omietky chatrajucich budov a v uplnom centre za kvazi promenadou lezi najvacsia chudoba mesta.  Male kamenne a plechove pribytky na rieke Rio Paraguay su ludskym chlievom a zaroven nebezpecnym smetiskom s ‘dengue fever’ nadopovanymi komarikmi.  Tato cast mesta sa taktiez nazyva ‘Zona Roja’ – co v presnom preklade znamena:  davajte si bacha na batohy a vsetko co vyzera aspon trochu cenne a radsej tu neplanujte romanticku prechadzku so slecnou pred zotmenim.

Niekedy jedno za najbohatsich miest Juznej Ameriky dnes vyzera ako po vojne.  Resp. akoby sa tu nic dlhe roky neopravovalo, nedialo…  Neudrziavane kolonialne budovy, ulice, chodniky centra tohto akoze 1.2 milionoveho mesta su olemovane hlavne obchodikmi s elektronikou, textilom a vysmiatymi vekslakmi.  Namestia, ktore cez den skrasluju handykraft umelci a trhoviska so spokojnymi ludmi predavajucimi aj veci, ktore bezny Europan hadze na pojd alebo do kosa, su v neskorych (ci priskorych) hodinach dna ludoprazdne – snad az na aj obojpohlavne individua ‘na predaj’.

Aj ked boli Paraguaycania krivdou historie neraz kruto zbiti, su to velmi mili a priatelski ludia.  Na vidinu bielych turistov vsak ale velmi zvyknuti nie su.  Z mojej brady mali nielen mali dost.  Backpackerov ako je Branko a ja je tu vraj menej ako paraguayskych pum 🙂  (Pozn.: Minuly rok navstivilo Paraguay nieco menej ako pol miliona turistov, z toho cca 49% Argentincanov a okolo 30% Brazilcanov.  Zvysok opat zvacsa turisti z Juznej Ameriky a tak my, gringovia.)  Az na par hlavnych uzlov je krajina absolutne nepripravena beznym poziadavkam ci ocakavaniam turistov.  Cestovanie je mozne, no nelahke.  Spanielcina (aspon jej zaklady) je nevyhnutna, aby si clovek aspon ako-tak mohol tipnut ako tu veci funguju.

Na 4. den v Asuncione sa s Brankom poberame za novym dobrodruzstvom na sever.  Srdcia mame naplnene radostou z novo-vzniknuteho CS priatelstva, ktore sa postaralo o to, ze nas cely pobyt v Asuncione bol nezabudnutelny a uplne fantasticky.

Príspevok Asuncion zobrazený najskôr Triper.sk.

Príspevok Itaipu & Ciudad del Este zobrazený najskôr Triper.sk.