Filadelfia a osolenie tripu na severe Paraguaya. Cast 1

Do Filadelfie sa dostavame po 6 hodinach relativne pohodlnej cesty busom z horuceho a prasneho Asuncionu po spolocnom obede a kafe s Victoriou a Victorom.  Vystup pred hotelom v ‘centre’ poukazal na skutocnost, ze v tomto meste po zapade slnka uz nieto co robit, ba ani koho vidiet.  Hotel Florida s dvojpostelovkou patri k najdrahsim z dvoch, ktore su tu k dispozicii. Som milo prekvapeny jeho cistotou, zahradou, servisom a obzvlast wifinou.

Filadelfia patri k najdrahsim, najinaksim ci najmenej typickym mestam celej krajiny.  Prave preto sme tu.  Pred 80 rokmi ho skolonizovala skupina Nemcov a doteraz tu tretina 14-tisicoveho obyvatelstva hovori ich recou.  Mesto je podstatne cistejsie ako ostatne, ktore sme tu videli.  Dokonca aj mena ulic ci pohladnice v supermarkete nesu nemecke nazvy alebo su komplet v nemcine.  Nas plan na druhy den bol simple – do obeda prejst to co mesto ponuka a tak pokracovat autobusom cez Mariscal Estigarribia do Bolivie.  Napriek tomu, ze mesto Mariscal E. je minimalne 160km vzdialene od samotneho hranicneho prechodu Paraguay/Bolivia, je poslednym mestom v Paraguayi, kde mozete dostat vystupnu peciatku do pasu.

Prvym, vtedy zatial este jemnym sokom bola sprava, ze z Filadelfie na sever neide ziadny bus cely den az do tmy, a nasledne hranicny prechod Mariscal je otvoreny len nieco medzi polnocou a piatou hodinou rano.  Hned som tusil, ze to nebude lahky den-noc-den a o to viac mi bolo luto Branka, ktory taketo komplikovane hranicne prechody a podobne veci suvisiace s vybavovackami na cestach este asi nezazil.  O situacii a plane som ho cez den informoval a nahodili sme preto obaja relativne hybernacny mod.  Easy den, mensia prechadzka, spoznanie mesta, setrenie sil na vecerne dobrodruzstva.  Moje pokrocile predtuchy narocnosti toho co nas caka bohuzial nepredcili realitu.

V Mariscale nas bus necakane vyhodil akoze na hranicnom prechode.  Vystupujeme von, Branko este ospaly.  Je zhruba 9.28 pm.   Tma ako v dupe.  Cista diera, 1 poulicne svetlo a mierne osvetlena budova v dialke zhruba 30 metrov od nas.  Ked sa uz s batohmi trepeme sami dvaja cez branu, straznik nas presmeruvava doprava, von z ‘jeho’ komplexu a niekam dalej 40 metrov do tmy.  Vraj tam stoji imigracny urad, toto je len colnica.  Za minutku sme tam, vlajka sice veje, no nechce sa nam verit vlastnym ociam.  Budovu, ktoru by som kategorizoval za vykradnuty sklad okupuju 2 volne leziace psy.  Prave oni narusili jedinu aktivitu, ktoru sme tu vedeli vtedy robit – fotit miesto, kde sme odsudeni cakat zhruba do 2-3ej rana.  Vtedy niekedy ma prist autobus z Asuncionu, ktory prinuti colnika sa zobudit a namocit par krat peciatku do atramentu.  Radost.  Sme hladni, v tme a kosa nabera na obratkach.  Mame pred sebou minimalne 4 hodiny cakania v stoji na ciernej ulici.  Rozhodujeme sa zabit aspon to co sa z casu da a vyberame sa preto pozriet co v tom case este v meste zije.  Zanedlho zistujeme, ze Filadelfia v noci je este rusnym mestom v porovnani s miestom, kde sme teraz my.

Cesta osvetlena viac hviezdami ako poulicnou lampou nas privadza k benzin pumpe.  Vita nas chrapanie nejakeho chlapa leziaceho v tme pod pristreskom chraneneho pred zimou spacakom.  Vyklad pumpy je z vnutra komplet otapetovany plagatmi.  Az na svetlo, ktore v nej dnu prudi vyzera uplne opustena.  Klopem na sklo raz-dva krat.  Ked som po kratkom cakani rozhoduty odist a pokracovat v hladni niecoho ineho, vidim pomedzi plagaty prichadzat z vnutra k dveram typka.  Typka, i jeho pistol v ruke.  Safra.  “Branko, tu nic nie je, padame dalej” hovorim nedaleko stojacemu Brankovi.  Ten uz ale dnu vidi siluetu cloveka odtlacaju barikadu z pred dveri, aby ich mohol otvorit…  Chlapik vykrocil von.  Sprvu skryta prava ruka odhaluje zakratko spokojne hlaven. Pytam sa akoby v uplne beznej situacii na jedlo, tak lamem lad otazkou, ci je tu nebezpecne, kedze ma v ruke zbran.  S usmevom hovori, ze nie.  Nutim sa mu verit.  Neviem, co z toho vsetkeho Branko rozumel, no pokracujeme peskom 1.5km do ‘centra’.

Cestou vidime siluetu chlapa.  “Ide nasim, ci opacnym smerom?”  Sanubabu, v tej tme vidime  a citime prd.  Ok, …stary Indian sa niekam opity tacka a v zmesi nejakeho Chaco domorodeho jazyka nam vysvetluje a nastastie aj rukou ukazuje smer, kde ist jest.  Po jeden a pol zakrute stojime pred chabo osvetlenym oznacenim hotela.  Zvonku v tme i toto miesto vyzera na prasnej hlinenej ulici uplne bez zavanu zivota.  Hlucne zvonim.  Chvilu na to prichadza recepcny.  Spinave gate, boty.  I ked v hlave mal asi najskor vsetko v poriadku, na vzhlad nieco chromozomovo male mu tam dnu chybalo.  Velmi ochotne ako mohol pomohol, plus mame kde spat ak by sme nechceli ist spat.  Pokracujeme ale smerom, kde mieril jeho ukazovak.  Nikde nic.  Nejaky tlmeny sound, tak brechot z tmavych jednou lampickou osvetlenych predsieni domov.  Sme uz ponekud mierne maksi.  Ej, ale uz vidime pumpu!  Vstupujeme kracanim po schodoch, kde sedi a popija domaci lacny chlast 7 statocnych.  Faken, tu to tiez nevyzera moc dobre, hovorim si ked sme dnu a objednavame 4 hotdogy.  Na vyber moc niet, toto je istotne jedine otvorene miesto v mariscalskej diere.  Dufali sme, ze zabijeme aspon par hodin, budeme vsak radi, ked tu zabijeme nejaky ten tucet minut.  Jest, kupit vodu a sladkost na cestu a palit prec.  S navonok kludom gentlemanov a “Adios” opustame pumpu.  Pri najhorsom scenari sme ready hodit igelitky na zem a palit do tmy.  Nik by nas nedobehol, usudzujem podla ich stavu.  Ziaden neprajny scenar sa nastastie neudial.  Opilci dalej piju do poslednej Guarani v kapse a hraju na par strunovu gitaru zatial co my sliapeme prec z pumpy, spat do bezpecia imigracnej zrucaniny.