Florianopolis bolo v Brazilii posledne mesto na nasom itinerari. Po skoro tyzdni sme 6.3. vzali bus a celu noc precestovali az do Rio Grande (juh Brazilie). I po 1100km stravenych v autobuse sme boli stale zhruba 250km od brazilsko-uruguayskeho hranicneho prechodu Chui/Chuy. Do najblizsieho autobusu smerujuceho do Uruguaya sme mali skoro 3 hodiny, z ktorych 2 sme vyuzili na autostop. To moc neslo, tak po obede pokracovali opat autobusom. Aj ked na stope neuspesni, za zazitok to stalo, humoru sme mali a len potvrdzujem, ze stopovanie v Brazilii je ozaj nelahke.
Presne naopak, prechod hranicami siel ako po Rame. Sofer vybavil vsetko a pohraniciarov sme ani nevideli. Po odsliapnuti troch blokov mesta sme sa ocitli na ulici, ktorej jedna strana bola stale Brazilia, ta druha uz Uruguay. Vsetko v pohodicke bez akehokolvek oznacenia ci vstupnej peciatky v pase. Vonku na rohu tej samej ulice sme zmenili hotovost u typka, ktory sa tvaril, ze je nejaky oficialny agent. Nakolko to cele bolo koser sa uz nedozvieme. No v tom case na danom mieste to vyzeralo byt na denno-dennom poriadku.
Pre skraslenie dna sme este na hodku skocili pozriet na mini pevnost Fuerte San Miguel vzdialenu 8km od ‘agenta’. Nasledne brali dalsi bus do cielovej destinacie, Punta del Diablo, hodinka cesty z Chuy.
V Diable nas uz cakala tma a zavrety kemp. Nic moc to na radosti v den mojich menin nedodalo, polhodku sme odkracali v komplet tme do prveho najblizsieho hostela, kde zniceni dali nieco male k jedlu a hodili sa do posteli. Noc bola drsna. Pod prikryvkou hic, nad nou pluk komarov. Kedze sme v hosteli na Stracej nozke boli jedini hostia a nasa izba mala namiesto murov plachty, ich okupacii sa vyhnut nedalo. V Montevideu nam neskor zvestovali, ze noviny su plne sprav o extremnej invazii komarov v celom Uruguayi. Myslim, ze prekonali i moje zazitky z Azie 🙂
No Comments Yet!
You can be first to comment this post!