Do Yokogawy v Hiroshime nabieham po plnych 8 hodinach cesty vlakmi a 4 uspesnych prestupoch, z ktorych jeden suvisel s prebehnutim 5 platforiem s celou batozinovou zatazou za 1 minutu a naskocenim do bulletu, ktoremu sa pak do 5 sekund dvere zavreli a pomalsim turistom za mnou uz len neveriacky padli sanky. V tom momente som len dufal, ze som v spravnom vlaku a nepoveziem sa 300km/hodinu niekam inam ako by som rad.
Mal som totiz naplanovane stretnutie s mojou novou hostitelkou, couchsurferkou Akino na 8.45 a mne to vychadzalo tak akurat ak neurobim ziadnu chybu. Treba brat tiez do uvahy, ze presne ako Brazilci prichadzaju na stretka minimalne ¾ hodku neskor, tak Japoncici pridu aspon 19 minut skor.
Potlapkal som sa po pleci, ked som sa od dopravcika v bielych rukavickach dozvedel, ze stojim v spravnom Shinkansene. I ked som asi 7 vagonov od svojho, som na seba hrdy a citim, ze Japan Rail uz zacinam mat vychytany.
Po stretku s Akinou a hodeni veci na jej mikro bytik sme sli nieco zjest a i ked bol piatok a ja by som takmer 2oj milionovu nocnu metropolu rad opacil docela hlbsie, ostalo to pri kludnom veceri.
Dalsi den sa zobudzam do takeho snezenia, ake som nevidel ani v Nagane. Neprezeniem, ked napisem, ze vlocky mali v priemere aspon 2cm a mocili vsetko na co padli. Fotak som lutoval, lebo schytal co sa aj nedalo, no Panasonic v domacom prostredi sa nezaprel a sekal fotos o 100 300.
I ked som ne-muzeovy typ, a ked, tak do hodky vystaveny s nutnostou ist na cerstvy vzduch, 3 hodiny som prechadzal uchvatnym hiroshimskym War Memorialom, kde cital fakty a ucil sa historii, ktoru bud nikdy nepocul alebo od gympla tuho zabudol.
Je priam neuveritelne, ze mesto, ktore pred 65 rokmi spopolnatelo a neostalo po nom nic len sutre a par kamennych a zeleznych konstrukcii a ktoremu tiez predpokladali, ze 75 rokov tu nic zelene neporastie, je dnes tak rozvinute, moderne a zelene, ze uz pred par rokmi dozadu by v sutazi o ‘future life & image’ pobilo s lahkostou kazde velkomesto nasho kontinentu.
Japonsko si vychutnavam do poslednych detailov. Som uneseny vsetkym, kazdou malickostou. Fotim kazdy den viac ako cela grupa japonskych turistov dokopy za ich 1 den v Bratislave. Pride mi tu vsetko neskutocne ciste, vyspele, moderne, usluzne, o 2 generacie popredu pred ostatnym svetom, ktory som doposial videl. Nemam slov, len pomaly vstrebavam a snazim sa toho co najviac do pamate nahrat. Casu mam, volneho vsak vobec. Cez dni drtim a rozbijam, jem a zijem zo vzduchu a zazitkov, pijem kadejake bezbublinkove japonske energy drinky, ktorych nazvy neviem precitat. Ked uz pride na rad jedlo a som v stave tranzu a sam, tak na stojaka si v 7/11 kupim nudle alebo cokolvek ine, co je nam ine. Zatim som skor nahravac ako vysielac. Skusam reprezentovat, no v ich kulture si treba viac davat bacha co-kde-s kym a preco vlastne… Tot asi zatim z popisu pre dnesok vsetko, balim a i ked som cely dnes uz stravil v dalsom meste (Kyoto), kde od vcera udrel snad 1000 a jeden zaberov, caka ma nocny vybeh s kamosom Tadashim, o ktorom priste v dalsom vypravani.
Do svietenia.
No Comments Yet!
You can be first to comment this post!