Iguazu Waterfalls, oh´yeah!

Z Posadas sme po dvoch dnoch mierili do mestecka Puerto de Iguazu. Destinacia znama prvotriednou svetovou atrakciou – Vodopadmi Iguazu, tu laka vacsinu turistov cestujucich Juznou Amerikou. Okrem toho, ze si tu UNESCO urobilo dalsiu ciarku, patria Iguazu vodopady i medzi 7 divov Moderneho sveta. S Elaine sme den pred navstevou Iguazu Narodneho Parku este skocili do Brazilie vyzdvihnut cenny doplnok nasho vyletu – Branka. Na stanici mesta Foz do Iguacu nas cakal Branko v dohodnuty cas a teda vsetko klapko podla planu. Pokec, slabe kafe (som spat v Brazilii), chvilu neskor jedlo so strngnutim brazilskeho pivka a ladovej caipirinhe. Aj vdaka Elaine, ktora je tu domaca sla zvysna organizacia a nie najjednoduchsi prechod hranicami z Brazilie spat do Argentiny ako po masle. Po navrate na nas argentinsky hotel sme sa opat pocastovali dobrym grilovanym jedlom s cervenym vinkom, no tentokrat uz aj so strngotom mnamkavej Becherovky.

Dalsie dva dni boli turisticky hekticke. Prvy den sme stravili skoro 7 hodin pri Iguazu vodopadoch na argentinskej strane. Clovek hika alebo je s mierne chorobne vyzerajucim usmevom bez slov. Audio je doplnene hlukom 275 vodopadov padajucich 80 metrov do Rio Iguazu. Fotime ako hluchi. Kazdych par metrov vpred i vzad ponuka nieco nove, minimalne viac vody. Slnko prazi, modra obloha s bonus bielymi oblacikmi, miestami double-deckerove duhy robia nase fotografie snad az prilis komercnymi. -Joke- . K vodopadom sa viete priblizit naozaj blizko. Voda prska a lieta vzduchom co vacsinu makkysov ‘nuti’ si obliect prsiplaste…

Brazilsku stranu sme urobili do obeda na druhy den za necele 3 hodiny. Ta na rozdiel od Argentiny ponuka skor panoramaticky vyhlad zhora, aj na vodopady, ktore z Argentiny nie je vidiet. Tiez uzas, no tym, ze ste od nich dost vzdialeni, je zazitok trochu menej adrenalinovy. Snad az na posledny viewpoint (vyhlad na mostiku na vode plus extra z veze), kde ste pri Garganta del Diablo – Hrdlo diabla. Tam padne sanka aspon 91% ludi a zmoknu fotaky i tie zabalene v tricku.

Nas den brazilskou stranouvodopadov zdaleka neskoncil a 2 hodiny po obede sme uz palili cez brazilsko-paraguaysky hranicny prechod do slnkom tyraneho zapraseneho pohranicneho duty free mesta – Ciudad del Este. Z jeho cez den super chaotickych ulic centra sme z casovych dovodov brali hned po zmene penazi taxik a hnali to pozriet i paraguaysku stranu ‘vodopadov’. Do r. 1975 na mieste, kde lezali/padali vodopady Sete Quedas, dnes stoji druha najvacsia vodna elektraren na svete – Itaipu. Tento $25 miliardovy projekt a jeho generatory dnes zasobuju 80% paraguayskeho dopytu po elektrine a 25% celej Brazilie. Na druhu stranu negativny environmentalny dopad spojeny so stavbou Itaipu bol nemaly. Napr. ‘len’ po Sete Quedas vodopadoch, ktore boli impresivnejsie ako cele Iguazu dokopy, dnes uz nie je ani slychu.

Medzi par zaujimavosti moze patrit fakt, ze pri pracovnom tempe akom sa makalo pri vystavbe Itaipu, vymiesili kazdych 55 minut taku kopu betonu, ktora by stacila na postavenie 20 poschodovej budovy. V case najvacsej pracovnej spicky prichadzali do Itaipu kazdych 15 minut vetriesky s 30t cementu, 24 hodin denne po dobu 4 rokov a v jedalnach sa konzumovalo mesacne 1.4 miliona porcii jedal. Zucastnili sme sa 1 hodinovej tury , kde sme viac videli ako v spanielcine rozumeli. Urcite ale nase usilie dopracovat sa k tejto navsteve stalo za to a odniesli sme si z nej dalsi zaujimavy zazitok.

Vecer a noc sme stravili v tmavom polomrtvom Ciudad del Este. Hodili nieco menej dobre vyzerajuce do zaludka a tak nasli putiku, kde sa hral skvely nohejbal a miestni postarsi pani hrali na gitaru a harfu a pritom nieco v dvojhlase pospevovali.