Luckine slova na rozlucku…

Nasa najzlatsia spolucestovatelka Lucy sa uz aj so mnou rozlucila.  7 tyzdnov zbehlo ani sme sa nenazdali.  I ked som s Luckou nikdy predtym necestoval, vedel som davno pred odstartovanim prveho spolocneho backpacking dna, ze budeme bit i na cestach skvelu partu.  Lucka je istotne najskusenejsou cestovatelskou druzkou, aku poznam.  Mal som to stastie zdielat s nou zazitky v uzasnej Kolumbii a nie tak lahko cestovatelnej Venezuele.  Lucka je uz par dni v Peru a tento tyzden jej zacinaju pracovne povinnosti (dobrovolnicenie) v Ayacucho.  Mne odbija predposledny den v Juznej Amerike.  Ak vsetko pojde podla planu, zajtra by som uz mal nasadnut na plachetnicu v Kartagene a brat to 5 dni na severozapad cez Karibik do Panamy.

Lucke chcem uprimne podakovat za jej rozhodnutie zucastnit sa expedicie triper.sk a sprijemnenie nam tak kazduckeho spolocneho dna.  Je na cestach skvelym a plnohodnotnym clenom s maxi kludom, vnimavostou, vsimavostou, respektom a tolerantnostou, ochotou pomoct a urobit vsetko vzdy a vsade.

Lucy, all the best!  Nech tvoj dalsi ‘chapter’ prinesie a naplni i tvoje najtajnejsie sny.  Fingers crossed & God Bless your paths.

tb

***

Par slov na zaver (by Lucy Zimmermannova)

“Nase spolocne pribehy sa zacali pisat v sobotu 7 augusta 2010, vlastne pre mna uz par dni skor, ked som po mesiaci cestovania priletela do Quita (Ekvadoru), aby som s Tomim a Mitom precestovala Kolumbiu a Venezuelu (zlati, ze ma vzali). V Quite ma uz cakal vtedy este pritomny Branko a v sobotu sme uz vsetci styria spolu s Tomim a Mitom stavkovali kolko velryb vyskoci z vody v Puerto Lopez…

Dnes je nas posledny spolocny den a ja mam dovolenych par slov na zaver. Sedime pri mori a hladime do dialky, je teplo, pri vode sme sa stretli a pri vode aj koncime a spominame… Spominam, ked nam UFO klepalo v noci na stan na Roraime (a svetojanska muska to fakt nebola ani svietielkujuci nocny motyl), ked Tomi trpezlivo pocuval mojich 5 pesniciek nahratych v mobile (Bocelliho si dokonca so mnou raz aj zaspieval ..;-), ci ked sme unaveni a hladni cestovali busom a prestupovali v noci do dalsieho mesta… Sedem tyzdnov uzasnych dni a zazitkov, ktore som si uprimne uzila nam ostanu navzdy a som za ne vdacna. Mito sa od nas odpojil po Bogote a utekal za vodou a surfom, no Tomi si ma uzil viac a som mu vdacna za vela… za vsetku podporu, vsetok smiech a za to, ze som sa naucila zit viac v pritomnosti…

Ja idem dalej svojou cestou otvorit novu kapitolu, ale ich show ostava. Videla som castokrat ako sa pise tento blog, Tomi nad nim stravi vela casu a berie to velmi disciplinovane a zodpovedne. Ked my sme v noci uz odpadavali, Tomi este chytil pero a pisal…aby sme si my mohli precitat novy skutocny pribeh…

Tomi, Mito, velka vdaka za vsetko!!! nech vas anjelickovia i nadalej opatruju na cestach a ako spieva nas oblubeny Ray Charles, don´t loose your cool…;-)… a do skoreho videnia…

———————————————————————————————-

Este par fotiek a viet z tripu do Ciudad Perdida – The Lost City (Colombia)

Archeologicke nalezisko objavene len v roku 1972, leziace v narodnom parku Sierra Nevada v srdci dazdoveho pralesa na severe Kolumbie. Veri sa, ze bolo postavene okolo roku 800 ako vyznamne centrum okolitych kmenov a dedin a ruiny tohto starobyleho mesta dnes lakaju turistov z celeho sveta. Dostat sa tam da len po vlastnych, vacsinou ako return 5-6 dnovy trek, no mne sa podarilo dohodnut trek na 4 dni s tym, ze clovek denne prejde trochu viac. Kracame nadhernym dazdovym pralesom, vsade vsetko zije, ta zelena je po dazdi ako namalovana z obrazku, cestou necestou, obcas po blate, obcas po styroch, po kamenoch, popri rieke, ktoru preborime asi 29-krat a nikto nema cas vyzut si pri tom trekove boty, takze od 7ej minuty slapeme v mokrom a clapkajuce jazierka v botach si po prvom dni nikto uz ani nevsima. Cele dni sme mokri, nie z dazda (ktory nas poobede aj tak dobehne), ale z potu a najvyssej vlhkosti aku som kedy zazila. Nic neschne, len na noc prezlecieme suche a zaspavame v hamokoch s mosquito nets a zivym koncertom z lesa. Trek bol pre nasu skupinku za danych podmienok a v danom case narocny (druhy den sme pili nepurifikovanu vodu z pramena, co nebol velmi dobry napad), posledne metre sme dosli tazko, ale stalo to za to. Cely trip nebol ani tak o videni ruin strateneho mesta, ale o ceste, ktoru sme k nemu a spat presli…”

Fotos (Ciudad Perdida)