AmerikaJužná AmerikaKolumbiaVenezuela

Opustenie Venezuely, spat v Kolumbii

Noc v horucej izbe Ciudadu Bolivar sa ako podobne ostatne tiez prezila.

Uz od 8ej rana ale cakame na autobusovom terminali na 13 hodinovu cestu do Valencie, kde hned so stastim,  bez dlheho cakania, prestupujeme a zaberame posledne tri miesta dalsieho autobusu iduceho na zapad do Maracaiba.  Sme radi, ze veci klapu.  Tesime sa vsak len par hodin.  Autobus, v ktorom som uz v alfa hladine zastavuje a o 2ej rano uz vsetci cestujuci stoja na kraji dialnice.  Problem s motorom v skorej rannej hodine a pokrocilom stadiu unavy nedodal vobec na radosti.

Mina nas a cosi opodial zastavuje podobny autobus iduci tiez do Maracaiba.  Volne miesto nema ani jedno, no sofer nas pozyva do ulicky alebo na schody.  Bez vahania sa rozhodujeme pre pohyb, a preto obsmrdanie na tmavej dialnici nechavame slabingerom resp. ostatnym byvalym spolucestujucim.  Cesta je ale zarubana a v polosede so stiahnutymi nohami na schodoch odratavam hodiny.  Tych, aby malo nebolo, sa z osmich vyklulo kvoli defektu 11.

Do Maracaiba prichadzame o 10ej rano.  I ked mame za sebou skoro 25 hodin cesty, stale jej nie je koniec.  Menime nejake dolare na black markete, prebieha rychla organizacia shared taxika cez hranice do Kolumbie.  Slnko nas prazi, hlad a smad hasime sendvicom, vodou a kafcom z plastu na stojaka.

Aspon, ze nam sedi gro planu.  Caka nas uz len par hodin na hranicny prechod, ktory i ked patri k dvom najbezpecnejsim spajajucim Venezuelu s Kolumbiou, je stale odporucane prekrocit za vidna.  Auto bolo kontrolami zastavene zo 5-7 krat, no bezpecne a v klidu sme to dali.  Hurraa!  Sme spat vo vytuzenej Kolumbii!  Na tento okamzik som sa ozaj tesil.   Venezuela bola fine, no snad s najmenej veselymi a usmievajucimi sa ludmi.  Definitivne aspon v porovnani s ostatnymi mnou precestovanymi krajinami Juznej Ameriky.

V slnecnej Kolumbii nas cakal na 17 minut presne autobus, ktory nas bral do ciela tejto nekonecnej streky – Santa Marty.  Posledna 5-6 hodinovka i ked v brutal cistom a modernom spaceship buse si ziadala o spanok, no vysoky stav unavy a vycerpanie ho odstartovat nijako nedokazali.

Vdaka Bohu sme uz v Santa Marte!  37 hodin non stop trkotacky sme narychlo zmyli studenou vodou sprchy paradneho hostela.  Po uvitacom pivku, ktore sme dostali v bare po check-ine zdarma, nasledovali dalsie 2 platene.  Sme spat v raji.

Nadisli dni trochu nic nerobenia, oddychu a blogu.  Sli sme na skok okupat sa i do Tagangy, kde Mito zavital uz pred mesiacom.  Mestecko docela pohodka, no pre mna na taky max 1 day visit.  Dali sme vegac pri vode, kde sa chladil tak pes ako aj samotny zmrzlinar.

Zo Santa Marty Lucka vystartovala na 4 dnovy trek do Strateneho mesta (Ciudad Perdida).  Moj stav pretrekovanosti rozhodol za mna tento trek uz bojkotovat.  Steve to bral do Cartageny po pobrezi Karibiku a ja som sa na poslednu chvilu rozhodol pre pozyvaci list do Bogoty na Couchsurfing, ktory bolo tazke odmietnut.

Stretko s Luckou som mal v Cartagene o 5 dni.  V tomto luxusnom kolonialnom 1.1 milionovom meste na pobrezi Karibiku zotrvam nejaky ten tyzden.  Bude to zaroven moja bodka za Kapitolou c.1 – tripe po Juznej Amerike.  Odtialto totiz zoberiem podobnu plachetnicu ako Mito, ktorou sa 5 dni dobrodruzne poplavim cez ostrovy San Blas do Panamy – Strednej Ameriky.

Next article Luckine slova na rozlucku...
Previous article Good Stuff

Related posts

3 komentáre

No Comments Yet!

You can be first to comment this post!

Leave a Comment

Your data will be safe! Your e-mail address will not be published. Also other data will not be shared with third person. Required fields marked as *