Zo sankypadajucej solnej katedraly sme sa vymotali asi 2 hodiny neskor ako prv predpokladali – skor sa skutocne nedalo :). Zipaquiru sme preto opustili az vo vecernych hodinach a tmavy bus okupovali 2 hodiny az do vylodenia sa v meste Chiquinquira, kde nam bolo par krat pod poulicnou lampou povedane ze odtial uz cesta v ten den (nedelu) nikde nevede.
Chiquinquira bola prazdna ako Regetovka v lete. Hladni ako macka a pes sme zjedli tucnu hamburguesu na peknom namesticku a tak vliezli do spacakov. Filmik, stupliky, dobry rest do 7.39 rana.
Kratko po obede dalsieho dna sme sa vrutili do slnkom ohriateho dalsieho ciela – Villa de Leyva. Nedalo nam totiz preskocit dedinku s najkrajsou kolonialnou architekturou celej Kolumbie, vyhlasenu v r. 1954 za Narodny monument. Rozpravkove namesticko s obchodikmi bez akejkolvek modernej architektury. Dobre stylove kaviarnicky, spomaleny cas, auta iduce takmer nesoferovatelne hrbolatymi kamennymi ulicami centra maximalne 19km/hod.
Dali sme prechadzku do kopcov, vodopadik, futbal s in-play bettingom (len ja, Lucka strikovala), maxi davku kurata 2 dni po sebe a vyrazili i mimo mesto na pstrosiu farmu.
Villa – krasne spokojny dvojdnovy stop-over s maxi pracou v nocnych hodinach na nasom blogu na ceste smerujucej severovychodne do Venezuely.
Barichara, coming soon! Ladies & Gents, hold your hats 🙂
No Comments Yet!
You can be first to comment this post!