Volcanoboarding – akcia, ktora absolutne neprisla nahodou, radost zo stretnutia po celych dvoch mesiacoch a fakt, ze to ozaj vsetko tak skvele vyslo sa nedalo poriadne neoslavit. Dalsie rano podla ocakavania nebolo najlahsim, no blog sme kompletne aktualizovali a pred obedom a nasim odchodom z Leonu nan nahodili este i cerstve panoramamy.
Kedze nas cakala dlha cesta na uplny sever Nikaraguy, kde ani pes na turistu nestekte, pretoze tam ziadneho ani nezavetri, brali sme to pekne zrezka. Jeden chicken bus vystriedal dalsi a ten potom dalsi a dalsi… Medzi nimi sa zo stanice na stanicu v mestach presuvame par plnymi mikro nakladiakmi, ktore tu funguju ako MHD.
Uz v druhom buse mam citak, ze tu si vie vreckar isto prist na svoje. Kontrolujem si stav svojich par zvysnych gombikov na vreckach a obchytavam sa pre kontrolu kazdu druhu chvilu. Citakom treba verit. Po vystupeni z tretieho autubusu vidim, ze mi chyba za opaskom Leatherman Wave a ziza na mna uz len prazne puzdro. Musim priznat, ze vec, ktoru mam na opasku denno denne a malo co pouzivam si absolutne neuvedomujem a zabudam preto kontrolovat. Tiez ma nenapada, ze naoko obycajne vyzerajuci vreckovy nozik som nepredpokladal, ze mozno stratit touto cestou.
Kazdym prestupom viac potom zmoceni, sme sa nevedeli dockat sprchy a studenej vyrovnavacky pred spanim. Zrazu je tma a 8 hodin vycerpavajucej cesty za nami. Sprchy v nasej noclaharni nebolo a ked si viete predstavit nezapadnut do nocneho zivota baviacich sa ludi, tak my sme si velmi nevedeli…pokial sme sa v Potosi nerozhodli dat si jedno pivecko na ich miestnej didzine. Uz 20 metrov pred vstupom – drevenou branou, sme tak bili do oci, ze sme to radsej otocili, aby sme nepokazili inym vecer. Zuby sa v Potosi asi neumyvaju, tak sme aj to skipli a 2 radsej zbiti lezali v posteli a tesili sa kedy fen zaveje nasim smerom. Latinskoamericke rytmy znejuce vonku zo stale v plnom prude fungujucej ‘zabavy’ dodali na auteticnosti rydzej nikaragujskej dedinky.
Vstavacka bola brzka. O 8ej sme uz po ranajkach – napriek horucave teplej instantnej polievke (na vyber nebolo) a tak po zakuseni nejakeho peciva zistujeme smer, kde sa zacina cesta na nas dalsi nikaragujsky vulcan – sopku Cosiguina. Napriek tomu, ze nam 3ja ludia dali rozne casove odhady na jej absolvovanie sa Slovaci nezapreli a bez hanby sli bez sprievodcu. (Ten by asi po 21 metroch nemal co povedat a len by nam pil vodu zhodnotil Mito :))
Cesta bola v tom dusne a teplote dost hard ‘prechadzkou’. Tak som sa naposledy potil niekde v malajskej dzungli. Od cela to tieklo az po kolena a triko uz prestalo absorbovat pot. S Mitom a dobrym humorom, kompletka ako za starych cias, i tu sami bez naznaku turistu rozbijame dalsi kopec. S civilizaciou nas spojili po par hodinach sliapacky len dvaja typci s macetami na konoch a tak uz len teply kravsky zelenkasty trus.
Vrchol sopky, ktory odstrelilo v r. 1835 (z 3000 povodnych metrov ma sopka uz len 850m, za ten fakt sme boli uprimne vdacni) sme dosiahli po 3 horucich hodinach len s prestavkou na pitie cervenej sumienky. Hore dali pauzicku, fotecky, oddych… Nastastie prisiel aj mrak a ten nas zachranil od neuprosneho slnka. Vyhlad, ktory vrchol sopky ponuka zacina priamo jej vnutrom– hlbokym kratrom vyplnenym zelenym jazerom a tiahne sa az do El Salvadoru a Hondurasu, do oboch krajin, kde uz dalsi den smerujeme.
Vidina TONE po navrate bola uz cestou hore jasna. Len to teraz zojst, dat si jednu studenu, cestou na latrinu prekrocit 2 svine na dverach dvora, obliat sa vodou z lavora namiesto sprchy, zbavit sa novoprisateho kliesta a brat bus spat do Chinandegy. Posledny bol o 3pm, tak sme kopali vrtulu a na super skromnej fen izbe boli nieco pred druhou.
Tona ani nestihla ovlazit plastovy pohar a uz jej nebolo. Z nasho teraz uplne ineho ubytka sme sa inac dost vytesovali a hodili pred autobusnou par fotiek. Cakal nas extrem. Jasan, plny chicken bus zazil nemalo kto, no ten nas hranicil s Guinnessovkou, kde sme naratali cez 110 ludi.
Kazde stvrte dievca je mamicka a ta ma aspon 2 deti. Svedomie nam neda a i ked mame dnes uz v nohach cez 15km, 2 hodky zo 4och davame v stoji – teda drzime chodidla na jednom mieste a sme radi, ze sa to nejak dari. Vrecka checkujem kazdu minutu uz i pri mikrodotykoch. Tu by uz ale ani vreckar nemal miesto na manevrovanie, ci presun alebo utek.
Do Chinandegy dorazame tesne po zotmeni. Vita nas na prvy dojem nie najfun mesto. Teenageri na skatoch, rollerbladoch a ich blbe pokriky na dvoch gringov kracajucich poloserom. Nachadzame do par minut hostel, nechavame veci na nezavretelnej izbe a ideme sa rychlo co najblizsie najest. Do hodky zapiname fen, v izbe mame dokonca i TV, co potesilo a uzavrelo nasu narocnu spolocnu (zatial) 3-oj dnovku.
No Comments Yet!
You can be first to comment this post!