V Costa Rice mi bolo odporucane urobit trek v Narodnom Parku Corcovado na pacifickom pobrezi, juho-zapade krajiny. Pocasie okolo mojich dni s turistickym sprievodcom (LP) mi ale potvrdili, ze som fest mimo sezony, a preto som plan skresal na minimum. Rozhodol som sa pre nejaky rychly Couchsurf na 1-2 noci, aby som za ten kratky cas v CR mal co najviac mozny miestny zazitok.
Po nelahkej ceste, z ktorej som 4 ranne hodiny (od 5:30-9:30) cakal na chodniku hranicneho prechodu Paso Canoas, som dorazil pred stvrtou hodinou po obede na svoju novu couchsurf ‘ubytovnu’. Zoznamenie sa s Carlosom, kafe x2 a sup ho do mesta nieco vidiet a zajest. Nech uz je 350 tisicove San Jose akekolvek, i samotny Ray Charles by citil, ze tu nema co robit. Sightseeing olemovany svetlami vsetkych znamych i neznamych americkych fast food restauracii bol preto velmi rychly. Pridala sa ku nam dalsia domaca couchsurferka Andrea, s ktorou sme prebrali ako tu veci (ludia, kultura, praca, turizmus….) v Costa Rice chodia a ani sa nenazdali a popri tom vyprazdnili 7 dzbanov Imperialu.
Krajina, ktoru takto pomenoval Kolumbus, je len o 3km stvorcove vacsia ako Slovensko a rocne laka svojou uzasne pestrou topografiou vyse 1.5 miliona turistov (pozn.: kolko ich mame my doma? Branko, zistil si? :)) Je (nie len preto) najrozvinutejsou krajinou celej Strednej Ameriky (s Belize i najdrahsou) s vyse 96% gramotnym obyvatelstvom (1% domorodcov, 1% cinanov a 3% cernochov) Skoda, ze som sa nedocital, kolko tu zije Americanov, pretoze tak ako sa niekedy hovori, ze CR je dalsim statom USA, tak to (bohuzial/vraj) aj vyzera.
O 3ej rano spokojny a v porovnani s nimi dvoma stale na koni, teda najviac triezvy, laham do postele rozhodnuty, ze o par hodin dam San Jose i celej CR zbohom. O necele 4 hodiny sa myslienky zhmotnuju; sedim pri stole a ranajkami s kavickou a studenym zltym dzusom ma obskakuje mamca couchsurferky.
V nabitom autobuse sedim uz od 9:30 rana, sedacku skor zlomim ako zaklopim. Bus to rube Interamericanou na sever do Nicaragui. Kedze stafetu po Balboe prebral okamzite Imperial, mojich 30 hodin stravenych v CR bolo akoby nejakym snom. Nemat diar asi stratim prehlad. Snazim sa preto pribrzdit aspon dojmy a zcelit myslienky, ktore mi preskakuju priestorom z jenej osi na druhu.
Prioritu mam vsak teraz iba jednu. Prejst za vidna hranicami, vyzerat pri tom tak (smooth, slick, tvrdo), akoby som tu vsetkemu rozumel a mal odtialto uz nejednu peciatku v pase. Potom sa uz len dopracovat do stavu lahu v nejakom dobrom hosteli v mojej pre dnesok konecnej – San Juan de la Sur.
‘Cesta – hranice – hostel’ presli presne ako som si zaumienil ak nie hladsie a uz pred 5tou sa vytesujem z vlahy silneho studeneho prudu na tele. Po svojej prvej nikaragujskej veceri uz lezi kral chill-outu v posteli a sam si neveri, ze mu vobec nevadi, ze internet vie byt az tak pomaly.
Skory spanok a nepretrzite docerpavanie paliva mi tiez vyslo. Dnes rano sa zobudzam uz skoro ako novy do slnkom zaliateho hlavneho nikaragujskeho beach rezortu oblubeneho u backpackerov a surferov, ktori mu uz takmer uplne vytlacili z vod povodnych rybarov.
Sedim s potom sam na takmer opustenej plazi El Remanso vzdialenej len par kilometrov od San Juan. Vo vode trci len par surferov, ktori sa snazia konecne prepracovat na zlty surf opasok. Tu sa Mito s vlnami pasoval pred necelym tyzdnom a ja som mu po dvoch mesiacoch uz s istotou v patach.
Plaz mi dnesny den padla vhod. No okrem surfu je to slusna bida, ktorej by len Slovak prvy krat na dovolenke pri mori vzdal poloudiv. Par riadkov a spustu myslienok ale davam uspesne dokopy a zastavku hodnotim blahodarne.
Zitra to tu balim a smerujem vyssie na sever (cez Granadu do Leonu), kde o 2 dni, po 4dnoch prestavky od chmelu a po 2 mesiacoch pauzy od Mita, si s nim nedockavo vychutnam ‘ptcc’ puk zvuk prvej vychladenej otvarajucej sa plechovky.
No Comments Yet!
You can be first to comment this post!