Presne ako Mito pred poltyzdnom v blogu spomenul, cesta z Quita (Ekvador) do Cali (Kolumbia) cez hranicny prechod Tulcan tiez nepatrila k medovym. V tomto pripade to nebolo tak chaoticke ako pri odchode z Peru do Ekvadoru, ale slo skor o casovu zataz. (klik)
23 hodinova start-ciel tura dala kapanek zabrat , a preto bol den v Cali neunavnym a nabitym relaxom. Vecer bol samozrejme opakom; Cali je totiz mesto vychyrene svojimi salsa klubmi, krasnymi ‘mamasitas’ a work hard play harder choreografiou. Okrem toho sa v Cali v case nasho pobytu konal 5 dnovy black music festival s volnym vstupom, cize pre nas bezpochyb s povinnou ucastou. Maxi rad ludi na vstupe, skvela hudba Pacifiku, podivne alkoholicke pitiva, grilovane a kadejak inak pripravovane jedla a zdrava tlacenka v areali sa postarali o vzrusenie, nadsenie, hikanie a rychlu pripravu na dlhsi vecer. Uz v samotnom rade sme spoznali partiu Kolumbijcanov na cele s Heidelbergom, ktori sa o nas starali a zvyklostiam v Kolumbii priatelsky zaucali. Neskor sme s nimi presli nejeden salsa klub, kde Slovensko hrdinsky reprezentovala nasa Lucka. V rannych hodinach sme este navstivili Heidyho bratranca a neskor boli odvezeni az pred dvere hostela. Uzasny prejav hospitality a super ‘Welcome to Colombia’ zazitok.
Z Cali sme sa na dalsi den pohli do univerzitneho mesta Manizalesu, ktore je zaroven jedno z troch hlavnych miest tzv. Zony Cafetery – hlavnej oblasti Kolumbie pre pestovanie kavy.
Kava je po rope druha najobchodovanejsia surovina na svete a Kolumbia je jej tretim najvacsim exporterom. Tak ako Mito spomenul, pocas 1 dnovej navstevy kavovej plantaze Venezia, sme sa jej nevedeli upit; bola stopro najlepsia, aku sme doteraz za polrok cesty srkali.
Den pred odchodom z Manizalesu som este stihol v rychlosti uspesne poriesit couchsurfing v nasej dalsej zastavke – Medelline. Kedysi najvrazednejsie mesto zemegule s neexistujucim turizmom (Escobar platil svojim hitmanom $1000 za kazdeho policajta, ktoreho zabili) je dnes hlavne mesto Antioquie na nespoznanie. Moderna 2.2 milionova metropola s trendy shopping centrami, metrom (jedine v celej krajine), luxusnymi restauraciami, akcnym nocnym zivotom, priatelskymi ludmi a celorocne vyvazenou jaropripominajucou klimou stoji (z mojho pohladu) isto za navstevu.
Couchsurfing klasicky nesklamal. I ked nas hostitel Marcel byva v Medelline len 1 mesiac a v byte, kde sme zili je necele 2 tyzdne (Medellin nepoznal a byt bol v stave zariadovania, k tomu vacsinu casu pracoval), sme sa citili spickovo. Dva spolocne vecery sme obohatili par made in Colombia piveckami, rumom s kolou (popularny to drink v tychto koncinach) a az do polnoci trvajucimi rozhovormi. Marcel je vzdelanym ucitelom, skusenym cestovatelom a teda skvelym zdrojom praktickych tipov a informacii o miestnych zyklostiach v Kolumbii i v okolitych krajinach.
Marcel’s Spanish Tongue Twister (video)
Z Medellinu sme pokracovali do hlavneho mesta Kolumbie, Bogoty, nocnym 10 hodin trvajucim autobusom. Komfort, kultura, filmik Taken, miesto na nohy – presne ako ma byt (a nikdy v Ekvadore nebolo)!
Na stylove, elegantne zgrafitovane mesto, ktore je zaroven centrom kulturneho diania a financnej a politickej moci krajiny som sa slusne tesil. V 2600 m.n.m. polozenom a 8,25 milionmi ludi obyvanom velkomeste nas cakali okrem prekvapiek 2 super veci. Uplnym highlightom bolo jednoznacne to, ze pocas celeho pobytu v Bogote sme mali dohodnute byvanie u rodiny mojho Kolumbijskeho kamarata z Londyna. Je tomu uz vyse rok, co sme mu v londynskom bare Distillers hovorili o nasej ceste do Kolumbie planovanej na tento rok. Pri par piveckach sme si slubili, ze ak sa podari, stretneme sa v nej spolocne. Rolandovi sa skomplikovali imigracne papiere a do Kolumbie sa cely tento rok bohuzial nedostane. Napriek tomu ma skontaktoval s jeho vsetkymi surodencami a ponukol nam trom v jeho rodine ubytovanie.
Rolov 60-rocny otec nas cakal 2 hodiny rano od 7-9ej na stanici s napisom – “Tom, Michal, Lucia: Welcome”. Cesta z centra do barria (stvrte), kde sme byvali trvala aspon 40 min, pocas ktorych som so starcekom lamal spanielcinu ako sa len dalo; jeho vyslovnost by zmiatla aj pokrocilejsich ucitelov tohto jazyka. Bol to boj. Avsak uz od uplneho startu nam vsetkym bolo jasne, ze nasa navsteva a cely pobyt v tejto milej rodine bude o priatelstve, spoznavani, laske, respekte, pohostinnosti a rodinnej atmosfere.
Z Rolandovych troch surodencov len najstarsi – Freddy Humberto (32) – rozpraval anglicky, no ten vkuse pracoval; Walter (21), byvsi nasim miestnym tourguidom sa nam venoval najviac; 19 rocna sestra a studentka Judy pomahala s usmevom v kuchyni. Mamca varila a zjavne jej vobec nevadilo, ze v malom pribytku je zrazu o 4 ludi viac (vascinu casu tam totiz travila aj ujova sestra z Mexika). Maximalne ciperny otec bol velmi pozorny a so sirokym zaujmom o nas, nasu cestu, Slovensko i ine jemu nebezne temy.
Mito sa nezaprel a ako u vacsiny podobnych navstev stravil nemaly cas varenim slovenskych reprezentacnych dobrot.
Druhym highlightom bolo nase stretnutie s Felipeho rodinou zo Sao Paula – mamcou a sestrou Ligiou, ktore boli akurat (nahodou) v tomto case na dovolenke v Kolumbii u svojich znamych. Prave u Felipeho rodiny sme s Mitom pred 6 mesiacmi byvali 4 dni, z ktorych kvoli spatenke pocasiu vacsinu casu relaxovali jedenim. Vtedy by nikoho z nas nenapadlo, ze sa v tak kratkom casovom intervale opat stretneme. Teta, ktora nam v Sao Paule non-stop 4 dni vyvarala mala pri rozlucke opat slzy na krajicku. Ligia sa k nam na vecer pripojila v nocnom salsa klube. (Pre pripomenutie: S Felipem som v r. 2004 pracoval v londynskej restauracii Flaming Nora).
Na 4. den sme sa po vydatnom all-in obede rozlucili s rodinou Vasquezovcov a zaroven s Mitom. Ten sa ako uz zvykom byva rozhodol na poslednu chvilu okresat objavovanie Kolumbie a nasmeroval to na rozdiel od nas na uplny sever, aby mohol vo vodach Karibiku co najskor trenovat tajomstva surfingu. Pocit potreby sportu zvitazil nad vasnou dobrodruzstva a tak sa Mito rozhodol vzdat i navstevy Venezuely, kde s Luckom smerujem.
Surfer tym padom palil 16hodin z Bogoty na sever do mesta Santa Marta; nas s Luckou cakala 4 hodinovka do mesta Zipaquira, kde sme sli omrknut solnu katedralu vybudovanu v utrobach byvalej solnej bane. Par krat padla sanka signifikovala, ze zastavka ‘se isto oplacila’ (ako by povedal nas Branko). Pred vstupom do Venezuely nas caka este par interesantnych miest v Kolumbii ako napr. Villa de Leyva, Barichara a Giron. Plan stretnutia mame s Mitom dost otvoreny a zavisi hlavne od jeho vln. S Luckou sa po okruznej jazde Venezuelou vraciame v polovici septembra spat do Kolumbie zmacat plafku a chytit bronz v Karibiku. Odtial leti Lucka do Limy (Peru) za dobrovolnickou pracou (a koncertom Bon Joviho). Ja bud na niektorej plazi vyzdvihnem Mita a spolu pocestujeme do Panamy alebo ho vyhladam a niekde dobehnem v Strednej Amerike.
Uz teraz sa tesime na nase dalsie stretnutie, vy sa zatial pohodlne usadte a pripravte chladene na naval fotodokumentaristiky tentokrat od rozdelenych triperov z rozlicne fascinujucich miest.
God bless & Good luck.
No Comments Yet!
You can be first to comment this post!