Luckine slova na rozlucku…

Nasa najzlatsia spolucestovatelka Lucy sa uz aj so mnou rozlucila.  7 tyzdnov zbehlo ani sme sa nenazdali.  I ked som s Luckou nikdy predtym necestoval, vedel som davno pred odstartovanim prveho spolocneho backpacking dna, ze budeme bit i na cestach skvelu partu.  Lucka je istotne najskusenejsou cestovatelskou druzkou, aku poznam.  Mal som to stastie zdielat s nou zazitky v uzasnej Kolumbii a nie tak lahko cestovatelnej Venezuele.  Lucka je uz par dni v Peru a tento tyzden jej zacinaju pracovne povinnosti (dobrovolnicenie) v Ayacucho.  Mne odbija predposledny den v Juznej Amerike.  Ak vsetko pojde podla planu, zajtra by som uz mal nasadnut na plachetnicu v Kartagene a brat to 5 dni na severozapad cez Karibik do Panamy.

Lucke chcem uprimne podakovat za jej rozhodnutie zucastnit sa expedicie triper.sk a sprijemnenie nam tak kazduckeho spolocneho dna.  Je na cestach skvelym a plnohodnotnym clenom s maxi kludom, vnimavostou, vsimavostou, respektom a tolerantnostou, ochotou pomoct a urobit vsetko vzdy a vsade.

Lucy, all the best!  Nech tvoj dalsi ‘chapter’ prinesie a naplni i tvoje najtajnejsie sny.  Fingers crossed & God Bless your paths.

tb

***

Par slov na zaver (by Lucy Zimmermannova)

“Nase spolocne pribehy sa zacali pisat v sobotu 7 augusta 2010, vlastne pre mna uz par dni skor, ked som po mesiaci cestovania priletela do Quita (Ekvadoru), aby som s Tomim a Mitom precestovala Kolumbiu a Venezuelu (zlati, ze ma vzali). V Quite ma uz cakal vtedy este pritomny Branko a v sobotu sme uz vsetci styria spolu s Tomim a Mitom stavkovali kolko velryb vyskoci z vody v Puerto Lopez…

Dnes je nas posledny spolocny den a ja mam dovolenych par slov na zaver. Sedime pri mori a hladime do dialky, je teplo, pri vode sme sa stretli a pri vode aj koncime a spominame… Spominam, ked nam UFO klepalo v noci na stan na Roraime (a svetojanska muska to fakt nebola ani svietielkujuci nocny motyl), ked Tomi trpezlivo pocuval mojich 5 pesniciek nahratych v mobile (Bocelliho si dokonca so mnou raz aj zaspieval ..;-), ci ked sme unaveni a hladni cestovali busom a prestupovali v noci do dalsieho mesta… Sedem tyzdnov uzasnych dni a zazitkov, ktore som si uprimne uzila nam ostanu navzdy a som za ne vdacna. Mito sa od nas odpojil po Bogote a utekal za vodou a surfom, no Tomi si ma uzil viac a som mu vdacna za vela… za vsetku podporu, vsetok smiech a za to, ze som sa naucila zit viac v pritomnosti…

Ja idem dalej svojou cestou otvorit novu kapitolu, ale ich show ostava. Videla som castokrat ako sa pise tento blog, Tomi nad nim stravi vela casu a berie to velmi disciplinovane a zodpovedne. Ked my sme v noci uz odpadavali, Tomi este chytil pero a pisal…aby sme si my mohli precitat novy skutocny pribeh…

Tomi, Mito, velka vdaka za vsetko!!! nech vas anjelickovia i nadalej opatruju na cestach a ako spieva nas oblubeny Ray Charles, don´t loose your cool…;-)… a do skoreho videnia…

———————————————————————————————-

Este par fotiek a viet z tripu do Ciudad Perdida – The Lost City (Colombia)

Archeologicke nalezisko objavene len v roku 1972, leziace v narodnom parku Sierra Nevada v srdci dazdoveho pralesa na severe Kolumbie. Veri sa, ze bolo postavene okolo roku 800 ako vyznamne centrum okolitych kmenov a dedin a ruiny tohto starobyleho mesta dnes lakaju turistov z celeho sveta. Dostat sa tam da len po vlastnych, vacsinou ako return 5-6 dnovy trek, no mne sa podarilo dohodnut trek na 4 dni s tym, ze clovek denne prejde trochu viac. Kracame nadhernym dazdovym pralesom, vsade vsetko zije, ta zelena je po dazdi ako namalovana z obrazku, cestou necestou, obcas po blate, obcas po styroch, po kamenoch, popri rieke, ktoru preborime asi 29-krat a nikto nema cas vyzut si pri tom trekove boty, takze od 7ej minuty slapeme v mokrom a clapkajuce jazierka v botach si po prvom dni nikto uz ani nevsima. Cele dni sme mokri, nie z dazda (ktory nas poobede aj tak dobehne), ale z potu a najvyssej vlhkosti aku som kedy zazila. Nic neschne, len na noc prezlecieme suche a zaspavame v hamokoch s mosquito nets a zivym koncertom z lesa. Trek bol pre nasu skupinku za danych podmienok a v danom case narocny (druhy den sme pili nepurifikovanu vodu z pramena, co nebol velmi dobry napad), posledne metre sme dosli tazko, ale stalo to za to. Cely trip nebol ani tak o videni ruin strateneho mesta, ale o ceste, ktoru sme k nemu a spat presli…”

Fotos (Ciudad Perdida)

Opustenie Venezuely, spat v Kolumbii

Noc v horucej izbe Ciudadu Bolivar sa ako podobne ostatne tiez prezila.

Uz od 8ej rana ale cakame na autobusovom terminali na 13 hodinovu cestu do Valencie, kde hned so stastim,  bez dlheho cakania, prestupujeme a zaberame posledne tri miesta dalsieho autobusu iduceho na zapad do Maracaiba.  Sme radi, ze veci klapu.  Tesime sa vsak len par hodin.  Autobus, v ktorom som uz v alfa hladine zastavuje a o 2ej rano uz vsetci cestujuci stoja na kraji dialnice.  Problem s motorom v skorej rannej hodine a pokrocilom stadiu unavy nedodal vobec na radosti.

Mina nas a cosi opodial zastavuje podobny autobus iduci tiez do Maracaiba.  Volne miesto nema ani jedno, no sofer nas pozyva do ulicky alebo na schody.  Bez vahania sa rozhodujeme pre pohyb, a preto obsmrdanie na tmavej dialnici nechavame slabingerom resp. ostatnym byvalym spolucestujucim.  Cesta je ale zarubana a v polosede so stiahnutymi nohami na schodoch odratavam hodiny.  Tych, aby malo nebolo, sa z osmich vyklulo kvoli defektu 11.

Do Maracaiba prichadzame o 10ej rano.  I ked mame za sebou skoro 25 hodin cesty, stale jej nie je koniec.  Menime nejake dolare na black markete, prebieha rychla organizacia shared taxika cez hranice do Kolumbie.  Slnko nas prazi, hlad a smad hasime sendvicom, vodou a kafcom z plastu na stojaka.

Aspon, ze nam sedi gro planu.  Caka nas uz len par hodin na hranicny prechod, ktory i ked patri k dvom najbezpecnejsim spajajucim Venezuelu s Kolumbiou, je stale odporucane prekrocit za vidna.  Auto bolo kontrolami zastavene zo 5-7 krat, no bezpecne a v klidu sme to dali.  Hurraa!  Sme spat vo vytuzenej Kolumbii!  Na tento okamzik som sa ozaj tesil.   Venezuela bola fine, no snad s najmenej veselymi a usmievajucimi sa ludmi.  Definitivne aspon v porovnani s ostatnymi mnou precestovanymi krajinami Juznej Ameriky.

V slnecnej Kolumbii nas cakal na 17 minut presne autobus, ktory nas bral do ciela tejto nekonecnej streky – Santa Marty.  Posledna 5-6 hodinovka i ked v brutal cistom a modernom spaceship buse si ziadala o spanok, no vysoky stav unavy a vycerpanie ho odstartovat nijako nedokazali.

Vdaka Bohu sme uz v Santa Marte!  37 hodin non stop trkotacky sme narychlo zmyli studenou vodou sprchy paradneho hostela.  Po uvitacom pivku, ktore sme dostali v bare po check-ine zdarma, nasledovali dalsie 2 platene.  Sme spat v raji.

Nadisli dni trochu nic nerobenia, oddychu a blogu.  Sli sme na skok okupat sa i do Tagangy, kde Mito zavital uz pred mesiacom.  Mestecko docela pohodka, no pre mna na taky max 1 day visit.  Dali sme vegac pri vode, kde sa chladil tak pes ako aj samotny zmrzlinar.

Zo Santa Marty Lucka vystartovala na 4 dnovy trek do Strateneho mesta (Ciudad Perdida).  Moj stav pretrekovanosti rozhodol za mna tento trek uz bojkotovat.  Steve to bral do Cartageny po pobrezi Karibiku a ja som sa na poslednu chvilu rozhodol pre pozyvaci list do Bogoty na Couchsurfing, ktory bolo tazke odmietnut.

Stretko s Luckou som mal v Cartagene o 5 dni.  V tomto luxusnom kolonialnom 1.1 milionovom meste na pobrezi Karibiku zotrvam nejaky ten tyzden.  Bude to zaroven moja bodka za Kapitolou c.1 – tripe po Juznej Amerike.  Odtialto totiz zoberiem podobnu plachetnicu ako Mito, ktorou sa 5 dni dobrodruzne poplavim cez ostrovy San Blas do Panamy – Strednej Ameriky.

Granada

V Rivase, po sokujucej necakanej ceste sme menili plan a sli na skok do Granady. Male sikovne mestecko s malymi sopikmi a utulnym vsetkym. Len pocko neprialo a prsalo…no este stale prsi, a to uz som v Leone,..cakam na slniecko a surfovacku…

Popoyo

Maderu som opustal uz s dalsimi 3 surfermi po 5 dnoch. Rozhodli sme sa pre Popoyo jedno s naj miest na surf v Nicarague a vzdialenym necelych 60km. Zo San Juan sme sa dostali jednoducho do Rivasu od kial na bral autobus do Salinas. Dedinka blisko plaze Popoyo. Ja asi som sa zamiloval do tych autobusov…nemame nejaku super fotku lebo bus je vecsinou natrieskany s vypecenou musikou a po hrbolatej ceste sa neda urobit good foto …ale asi tak sa cestuje

po dvoch hodinach skolskym terenakom vystupujeme niekde uprostred nicoho , od kial nas sofer posiela ” Popoyo tade..2h chodze…..” takze este vecer na cakal necakany masaker so surfami a plnymi batohami. Snazili sme sa aj stopnut nieco, ale vecsinou sme sa sami stopli na par minut na vydychavku lebo po 1h uz som necitil nic iba bolest, a smrad z prepoteneho tricka…zeleneho…

Po 1,5 h chodze sme mali stastie a chytili auto, ktore plne nalozene suchajuc zadkom cestu stastne doslo az rovno k Popoyskemu vycapu…taky neskutocny help sme si velmi vazili, kedy typek skoro prisiel o svoje auto a ani nechcel od nas sip piva ani nic zato…cool Nicaragua…..sa neda porovnat Costa RICOU

Dalsi dni uz nas len cakali, surfovacky od rana cez obednajsiu pauzu, az do zapadu slnka…5 dni v kuse nam prialo a prevazne sme surfovali iba na Beach breaku, aj ked tam bolo viac moznosti….na vyber dokonca nejake mensie tripy do okolia za vlnami..ale to nas vobec netankovalo, lebo za domom boli uplne super vlny….Inac dedinka ma asi iba 3 hosteli a karcmu…cize tam jedine surf surf a surf…Po 5 dnoch sme zase menili miesto a smerovali dalej na sever. Cesta spet bola este vecsie peklo ako cesta tam. Na spominane bus miesto sme sa radsej uz dostali Taxicom, ktory nas priniesol na zastavku busu.  Celu noc lialo, takze cesty boli zaliate…na zastavke sme si priali aby autobus nejako dorazil a bral na do mesta.

Asi po dvoch hodinach sa tak aj stalo …Dziravy autobus prisiel…  Cesta ako som spominal, bola masaker travala vyse 4h prejst 36 km , cez zaplavene dedinky a rozvodnene rieky…ale zazitok neskutocny kedy, kazdy pomahal ako sa dalo…