(Bratia, sestry) Caribe: cast Cierna

Odbija 18:37, co nevidiet je tu moja hodina spanna.  Tmu okolo nas nepresekava nic.  Mesiac i hviezdy sa urcite vyskieraju za tucnymi mrakmi.  Na zachode, pritlacajuc sa hlavou o strop, aby som nespadol, nemotorne prezliekam suche plavky za trencle.  Len dufam, ze na nas v tom momente nenarazi nejaka vlna, ktora ma pripravi o cast chrupu.  Samotne umyvanie zubov aj tento vecer dobrovolne nechavam nepriatelovi.  I ked takuto vec doma nevynecham ani v pokrocilej hodine rannej pri navrate z nocneho klubu, tu, v tomto klaustrofobickou a neustale pohyblivom prostredi, je kazdy podobny ukon z mojej strany len zbytocny risk.  Vecerny ritual ukoncievam tabletou na skludnenie pohupujucej sa flory v mojom tvrdom zaludku.  Lezim v podpalubi a hybem sa v posteli zo strany na stranu ako nasa cela malinka plachetnica.

Myslim, ze to tuto noc najskor opat zvladnem, no stale zvazujem dat ci alebo nedat pirulku proti morskej chorobe.  Po dlhom dni plavby bez zastavenia nas caka cela dalsia noc cesty. Plachetnica ide non – stop, den – noc, start – ciel, v kazdom pocasi a jej dvaja kormidelnici, parik z JAR tesne pred ich patdesiatkou, si menia straz v case tmy kazde 2-3 hodiny.  Ukrutne narocna praca (pre nich je to zivotny styl a na tazke podmienky su uz davno zvyknuti).

Z kazdej strany som obklopeny stymi nezvycajnymi zvukmi – pipot vysielacky, hlasy z radia, praskanie, splechot…  Raz, dva krat za polhodku mi priamo do tvare svasne morska voda cez horny pootvoreny vetrak, ktory ak by bol omylom zavrety, bolo by mi najskor aj s pirulkou kaput.  To, ze podmienky uz horsie asi ani nemozu byt (a Brankove “tu se neda zic”), si myslim pred zaciatkom druhej noci kedy ani netusim, ze som na slusnom omyle…

Tretiu noc tesne po mojom zalahnuti mi prvych par vln naznacilo ako lahko sa da preskocit plavajuca barka.  Lezim v tme v 79tich percentach premocenej posteli, ale uz so zavretym priklopom.  Cerstvy vzduch mi takpovediac malo nechyba.

Stvrtu noc (ktora stale este nebola posledna), som hned bez dlheho zvazovania kategorizoval medzi svoje 3 najmenej prijemne mojho zivota (Karpatska Horka spojena s prvou sablovackou v mojom vtedy na den 20 rocnom zivote, a moj oblubeny Mariscal s Brankom doplnaju rebricek).  Cely den bol horuci, o kvas a relax na doku bolo postarane.  Chytam slnko a uz sa mi dokonca da aj citat, preto trochu mordujem spanielcinu.  I ked jem, zdravy apetit mi uz od druheho dna plavby tak trochu chyba.  Vecera na plavajucej lodi pri zapade slnka s piveckom v ruke je velmi chutna, no nejako mi neide.  I ked fungujem uz bez akychkolvek podpornych tabliet, zaludok uz piska po pevnine.  Ani hodku po tom, co laham a dycham alfu, zacina vonku santit komando vln kalibru 4-5 metrov, ktore s lahkostou prelietavaju ponad celu lod.  Ja, poloskuseny po tretej noci, som uz so zavretym vetrakom a naivne dufam, ze zaspim a v klidu to prezijem.  Avsak 25-27 uzlov rychly vietor dava o sebe tiez vediet a ja cochvila smykam v kaskade troch matracov a aspon styroch podusiek na zem.  S lodou to neskutocne hadze, vsetky nepriviazane veci padaju vsade navokol a ja cakam kazdu chvilu nejaku bonusovku na svojej lebecnej kosti.

Ak by som chcel v tom vsetkom upravit postel do jej povodneho stavu, tak to sa do vtedy asi povraciam.  Rozhodujem sa ostat lezat na zemi vpasovany v ulicke.  Splechot vody z 2m stvorcovej toalety zacinajucej tam, kde mi koncia nohy mi dodava na zvlastnych emociach v tme.  Modlitby prestavaju naoko zaberat.  Po polnoci mi unava nastastie vypina motory.

Zobudzam sa po 6ej do pokojneho slnecneho rana.  Vsade okolo mna je slusny bordel.  Morski vlci su tak ako celu noc i teraz na palube a davaju si kafco s Milo cokoladovnikom.  I ked su uplne v pohode, sami hodnotia celu tutu plavbu za frustrujucu a zatial malo prijemnu.

(Pozn. pre mamku – Prosim ziadne starosti! 🙂 O otazku bezpecnosti tu vobec neslo a strach som nemal ziadny.  Lod tazsia ako navecerany slon je silna a presla uz aj celym Atlantikom.  2 tony v podpalubi z celkovych 5tich su len olovenym zavazim, aby nas to nepreklopilo do 3000 metrovej hlbky Karibiku.  Kapitanka Debbie a strojny inzinier Wayne v nej plavbou ziju celych 7 rokov a poznaju jej kazducicky zvuk; asi tak ako Steve u svojho auta)

Cesta z kolumbijskej kolonialnej Cartageny na ostrovy San Blas (Panama) trva v zavislosti od pocasia v priemere 40-60 hodin plavby.  Nam to trvalo 122 hodin a to sme sa ocitli na ostrove vzdialenom den cesty od miesta, kde sme mali podla prvotneho planu dorazit.  Vietor vial po vacsinu casu presne opacnym smerom a Poseidon nam tiez ukazal zadnicu a znemoznoval plachtenie silnymi vlnami a morskymi prudmi tahajucimi nas vsade, len nie na zapad.

Taka je ale realita.  Fotky moreplavcov v prestiznom Smithsoniane ci National Geographicu propagujuce sailing s Rolexami na zapasti su sice pravdive a vyzeraju lakavo, no nijako neodzkradluju bezny den zivota na lodi u (nebohatych) namornikov.

Na pirata z Karibiku zdaleka nemam, no z blizka sa uz tak sam citim.  Lod je malicka na to, aby mala sprchu a z vodovodneho kohutika vypumpujete v zlom pocasi stejne prevazdne len hrdzavu vodu. Plachetnica za 5 dni nezastala ani raz.  Cely ten cas mame preto namiesto sprchy pohar a oblievame sa slanou vodou.  Mydlo moc nezabera a vlasy mam akoby som ich umyl slnecnicovym olejom.

Kde ludske oko dovidi, tam je len vodny zivel a ziadny iny zivot. Poslednu plachetnicu ci tanker sme videli niekde v dialke na obzore pred troma dnami. Len ja a dvaja namornici na 10m kratkom pohybujucom sa zelezno-drevenom ostrove nesucom meno Sunshine.