Nieco pred piatou v predvecer prechadzam s troma Azerbajdzancami imigracnou kontrolou.  Vyzera to tak, ze sme jedini 4ia pasazieri, ktori okrem pracujuceho perzonalu budu pocas celej cesty lod okupovat.  Pride mi to uplne cool.  Pasova kontrola mi trva vyse 16 minut a pohraniciari to natahovali bud kvoli tomu, aby som im zaplatal oci nejakou zelenou bankovkou alebo fakt nechapali moje viza.  I ked som nakoniec vsetko zvladol, nepreslo ani 21 minut a uz vyprava 4och ludi, colnikov, naskakuje na lod, aby si moj pas prezreli este raz.  Musim sa priznat, ze na jazyku som mal uz jed a kontrolovane dvihol hlas, kedy som im vsetkym navokol vysvetlil, ze po prichode do Kazachstanu som si nechal papiere 2x policiou preverit a este sa do tretice pre istotu siel v Almaty zaregistrovat, aby som presne tento problem pri odchode z Kazachstanu nemal.  Za predpokladu, ze nieco s papiermi nemate v poriadku, mozete platit pokutu i vo vyske n x $100 (podla hranic a aktualnej nalady kontrolora), aby vas z krajiny pustili.  Moje vysvetlenie pochopili a nechali ma na pokoji.

Cakal som, ze v cene listka mam i kajutu, no v skutocnosti to funguje uplne inac.  Nech zaplatite v agenture cokolvek, kajutu si platite az na lodi.  Co je preto v praxi lepsie urobit je kupit si na lod najlacnejsi mozny listok (cca $80) a tak si priamo na lodi zjednat izbu individualne s upratovackami.  Z $20 som to zbil na $10 a tak som dostal sukromnu izbicku s elektrickou zastrckou (zachrana), zachodom , sprchou a ohrievacom.

I ked na palube uz bola cela snad dvojtuctova posadka, lod sa nepohla az do 8ej vecera, pokial na nu nenalozili vsetko cargo.  Vyplavali sme potom uplne v tichosti, bez toho, aby som si to vsimol.

Cesta z kazasskeho Aktau do hlavneho mesta Azerbajdzanu, Baku, trva min. 18 hodin.  3-ti kapitan v poradi, ktory rozpraval dobrou anglictinou mi povedal, ze pri kludnom mori by sme do Baku mali dorazil zhruba o 21 hodin.  Este predtym ako som na mori stratil signal, napisal som v Baku ma ocakavajucemu couchsurferovi, ze na dalsi den zhruba okolo 4-5 vecer som na mieste.

Prax bola ale ina a do predvodia Baku sme dorazili az okolo 8ej hodiny vecer, po cistych 24 hodinach plavby.   Aby omeskanie nebolo len stvorhodinove, par kilometrov vzdialeni od pristavu sme len tak na vode bez pohnutia cakali do 1ej rana, pokial hranicami nepresla lod, prva v poradi pred nami.  Musim sa priznat, ze mi nebolo uz vobec vsetko jedno, hlavne z dvoch dovodov.

Po prve, prislo mi to dost nefer voci Jamilovi (couchsurfer v Baku), ze namieto 4-5ej vecer je polnoc a ja vobec neviem, kedy sa lod pohne a ja konecne hranice prekrocim.  I ked sa snazim byt kludny, zodpovednost mi neda a citim sa dost v nepohode – spat na lodi ani v pristave nie je mozne a hotely v ropnom Baku su aspon tak drahe ako v Aktau.  Cas napleny nervozitou vyplnam aspon pisanim pomaly vsetkych textov na blog z Kazachstanu a selektovanim k nim prislusnych fotiek.

Druha vec, ktora ma netesila bola, ze namiesto vystupu z lode za bieleho dna ma cakal nielenze tvrdy prechod hranicami v noci, ale i najst cestu na miesto stretka s Jamilom.  Za beznych okolnosti som v podobnych situaciach uplne v klidu, no moj stav pokoja sa asi tym vsetkych cakanim a pomaly dvoma celymi dnami spojenymi s cestou na lodi (namiesto cca 20-25 hodin, ktore mi boli povedane) a nehovoriach o 4och dnoch cakania v Aktau na jej vyplavanie, prehupli na stranu nekludu.

Lod sa pohla a nieco po jednej prechadzam konecne imigracnou kontrolou a tak dvoma dalsimi policajnymi hliadkami.  Lucim sa s trojkou Azerbajdzancov, ktori mi dost prirastli k srdcu, kedze som s nimi pred i pocas cesty lodou stravil nejaky ten cas.  V Aktau (poslednom meste pred ich prichodom domov do Baku) ich postihol neprijemny osud.  Vsetok tovar, ktory po mesiaci prace v Cine zakupili a tahali domov za ucelom predaja v Baku im bol par dni pred odchodom z Kazachstanu odcudzeny.  Prisli o elektroniku v hodnote 9 000 dolarov a na lod kazdy z nich nastupil len s igelitkou s 20-timi balickami cigariet a jedlom na cestu.  Poslednych policajtov, ktori ma legitimuju sa pytam ako to v Baku chodi (bezpecnost) a kde tu najdem nejaky taxik.

Uistuju ma, ze mesto je maxi bezpecne a taxik je tym a tym smerom.  Sliapem takmer 300 metrov rozbitou tmavou uzkou ulickou so zaparkovanymi nakladiakmi a takmer ziadnym poulicnym osvetlenim.  Nikto za mnou, nikto predo mnou a poviem vam po tom vsetkom mi nie je zdaleka vsetko jedno.

Prichadzam k odpocivadlu 3och vypnutych opustenych taxikov.  Su prazdne, no nedaleko v sere stoji jeden chlapik fajciaci cigu.  Tvar, ktorej by som sa vystrasil asi i v Bardejove za bieleho dna patri jednemu z taxikarov.  Nemam na vyber, ukazujem mu papier, ktory mi dala imigracna policia.  Dohodujem cenu na 10 dolkov (co je zhruba o 30% viac ako za bieleho dna a normal situacie), len aby dobre bolo.

V taxiku verbalne lamem lad a pomaly sa medzitym rozdychavam a dumem, v ktorej zo svojich skrys asi tak 10 dolkov najdem.  Nedari sa, desiatky dosli a vsade su len dvadsiatky.  Pripravujem si preto 10 eurovku, ktora sa dohodnutej sume priblizuje najviac.  Ked som na miesto urcenia dorazil a taxikarovi platim, sokuje ma tym, ze po parminutovom prepocte v hlave mi chce z 10 eurovky vydat sumu, ktora mu da len 10 dolarov.  Uplne prekvapko, pozitivne, hlavne od cloveka pracujuceho v tejto branzi.

Su dve hodiny rano kedy cakam na mieste urcenia, aby si ma tu Jamil vyzdvihol.  Z dialky par stovak metrov odo mna sa ku mne priblizuje skupina asi 6tich chalanov.  Som sam a i v tme bijem do oci dostatocne i sam, nehovoriac este o ‘zltej ponorke’.   Skryvam sa pre istotu pod tmavy zavoj bocnej uzkej ulicky pokial partia prejde.  Po par minutach prichadza a okolo mna obchadza dalsia partia spratkov, asi 12tich.  Tvarim sa, ze som zavaleny pracou pri hladani niecoho v batohu.  Zastavuju asi 20 metrov na opacnej strane ulice, pomaly v jej strede, robia kruh a tancuju.  Nastastie stojim pod kamerami statnej university, odkial ma asi pred 10timi minutami vyhadzovali straznici.  Vedel som ale, ze tu by som mal byt najviac v bezpeci, a preto som sa odtial nepohol za nic, i ked to straznikom jednoznacne vadilo.   Razne som im povedal svoje argumenty a to, ze snad som do stvrthodky s kamaratom prec.  Tancujuca a rubbish na zemi kopajuca parta sa pohla dalej, do par chvil prichadza Jamil a ja citim, ze mozem konecne vypnut vsetky nastrazene zmysly.

Zoznamka bola kratka presne tak, ako noc, ktora nas cakala.  Hodil som rychlu sprchu, supol sa do spacaku a lahol na matracku.  Napriek tomu, ze samotna cesta lodou bola maximalne prijemna a bol to pohodlny zazitok spojeny s prechadzkami po prazdnej palube, samotou uprostred mora, cerstvym vzduchom, foteckami, citanim, pisanim, po prvy krat po dvoch mesiacoch cesty relaxom pri filmiku, navstevou navigacnej miestnosti s kapitanmi a cajikom, bol som neskutocne rad, ze i koniec tohto celeho vyletu dobre a bezpecne dopadol.  Aj ked Jamil skoro rano pada do prace a ja s nim opustim barak do necelych 6tich hodin, tesil som sa ako si Baku cely dalsi den vychutnam.

Príspevok Caspian Sea ferry transfer zobrazený najskôr Triper.sk.

–          Ekonomicky najvyspelejsi zo vsetkych ‘-stanov’ s nekonecnymi stepami a pustami ma v rezerve dokazatelnych 35 miliard barelov ropy, ktore ho z pohladu tazby radia do top svetovej 15tky.

–          Par dni pred pred mojim opustenim Kazachstanu dostal ich uz 22 rokov non-stop fungujuci politicky vodca (prezident Nazarbaev, 71r) vyse 95% hlasov v prezidentskych volbach.

–          Pre solo cestovatelov je to krajina dost financne narocna hlavne preto, ze tu neexistuju ziadne guesthousy ci hostely (kedze tu po takych nie je dostatocny dopyt).  Ste odkazani na hotely ci prenajom bytov a to je minimalne 15euro na noc v malych mestach a 2-3 krat viac vo vacsich.

–          Vlak je tak lacny (presiel som lozkovym voznami 3tej triedy takmer 70 hodin krajinou, priemer je vraj okolo 100km/hod a cenovy sumar listkov cinil necelych 45 eur), ze na to, aby ste dostali listok, je si ho treba zakupit min. 1-2 dni pred planovanym odchodom.

–          V ziadnej inej krajine som zatial nebol castejsie legitimovany ako tu.  Zacinalo mi to byt dost neprijemne, pretoze stavalo sa to i 3x za den a nikdy neviete na akeho policajta ci “kontrolora” pasu narazite.  Podplacacky su tu normalne, tak s usmevom, rustinou s naoko kludom vysvetlujem co tu robim, no priznam sa, je to poriadna otrava.  Mozno az na prirodu (kde som nebol) tu niet moc co fotit, a preto ked uz nieco fotite, je im to tak divne, ze vas beru za spiona.  (Pre porovnanie:  V Mongolsku som bol 16 dni a urobil cez 2700 fotiek.  Za 13 dni v Kazachstane nieco drobne cez 800).

Okrem toho fotka, ktora je v mojom pase bez brady, predstavuje jednoznacne u mnohych policajtov uplne ineho cloveka.  (Uznavam, ze bradaty som ako cert a napriek tomu, ze mi tu celkom bezne tipuju aj 40 rokov, mi brada od domacich dodava viac respektu, odstupu a mozno s vekom suvisiach skusenosti).

–          Vidiet plut chlapov a chlapcov na uliciach je denno denny zjav vzdy a vsade.  Pluje snad kazdy.  Myslim, ze skor nez to, ze im tecu viac sliny ako nam je to prejav borcovstva alebo sily muza.

–          Zuby sa menia (asi) len za zlate.  Je bezne, ze nejeden usmev vam vybije zrak.

–          Polyfonicke zvuky som z mobilov ludi snad ani nepocul.

–          Je bezne (co bolo niekedy i u nas doma), ze zeny nosia satky na hlavach bez toho, aby to malo nabozensky dovod.  Proste sucast ich odevu.  Dievcat s prefarbenymi vlasmi nie je vela, ak, tak sa skor jedna o zjemnenie tmavej prirodzenej farby na rozne odtiene hnedej alebo s prikraslenim do cervena.  Odvaznejsie to beru na blond.  Vseobecne tu nevidite vela mladych dievcat s kratkymi vlasmi.  Minimalne z mojho sucasneho vyletu su Kazasky asi najvacsie fesandy.  Ruske vyska figury s azijskymi crtami oblicaje.

–          Klasicke oblecko muza predstavuje kozene boty alebo ine spicaky, spravidla tmave a vyblyskane (aj ked ako vsade inde i tu prichadza mlada vetva mody sk8-akov).  Rifle alebo tmave nohavice su casto dopasovane kozenymi bundami.  Horsi su typci ti, ktori su v troch pasikoch sustaku s poloholou hlavou ozdobenou niekolkymi jazvickami.

–          Hudba, ktoru vsade navokol pocujete je zvacsa kazasska alebo ruska.  Americkeho vplyvu v hudbe je malo, tak v TV, radiach v autach ci v restauraciach/kluboch.

–          Skoro kazdy ma tu povazuje za Americana, ktory ma vela penazi.  Ludia su bez pretvarky a velmi zvedavi.  Otvorene sa pytaju co tu robim a preco som vlastne tu.  Aku mam pracu a kolko zarabam.  Kolko denne minam a podobne otazky docela na telo.  Je niekedy tazke odhadnut komu povedat v akej situacii kolko pravdy.  Nikto nechape, ze niesom sponzorovany, ale platim si tento vylet sam.  Su taki, ktori si moju navstevu ich krajiny poriadne vazia a su vdacni, ze som zamieril i tu.  V Mongolsku ludia absolutne nezavidia, co je uzasne pozitivum hentej krajiny.  Tu uz je badat zavist vyplyvajucu z faktu, ze oni sa tu bavia kto-kde ako kolko usetri a tu zrazu pri nich sedi turista, ktory ma fotak (co tu vobec nie je bezna vec) a cestuje si “len-tak”…  Reprezentujem ako viem a vysvetlujem svoje ciele, situaciu atd.  Je pre nich dost nepochopitelne, ze nie som zenaty a nemam (vo svojom veku) deti.  To mi hraje do karat pri odpovedi a to, ze byt zenatym, nedovolim si ani z moralnej ani financnej stranky tu byt.

–          Bez tvrdej kritiky si myslim, ze cesta Kazachstanom cloveka nijako extra vizualne nenaplni.  Istotne sa tu nachadza vela pritazlivych miest, no tie su po krajine roztrusene a od seba vzdialene nekonecnymi stovkami kilometrov.  Je zaujimave vidiet tuto ekonomicky dravu post-sovietsku krajinu, ako v nej veci funguju a ludia ziju.  Hanbil by som sa tvrdit, ze tu toho nie je vela na videnie, no istotne som tu nenasiel primerany balanc medzi tym co v tejto krajine ‘vidite’ v porovnani s tym, co za to zaplatite.  Co vam Kazachstan istotne ale da, je vela skusenosti so sebakontrolou, pracu na vlastnej trpezlivosti, skolu improvizacie s uradnikmi, dobry pokec s prostymi ludmi a definitivne hrubsiu cestovatelsku kozu.

Príspevok Po 13 dnoch napriec Kazachstanom zobrazený najskôr Triper.sk.

Ako vo vsetkych predchadzajucich vlakoch, i tento spestruju predavaci – tricka a ine odevy, elektronika, pera, noviny a casopisy, futbalky, hodinky, hracky, cd/dvd, ryby a pitivo nas obchadzaju niekolko krat za kazdu pol hodinu.

Cesta ale bola dlha, to sa neda popriet.  Po 22 hodinach som citil, ze si uz moje telo pyta byt na mieste.  Cakalo nas este ale dalsich 6, tych fyzicky najtazsich.  2 z nich som si skraslil citanim veci uz o dalsom regione na zozname (Azerbajdzan/Gruzinsko/Armensko) pokial mi nedosla baterka netbooku.

S chlapmi som sap red 11ou vecer rozlucil a popriali si vsetko dobre.  (Par fotos, ktore z nich mam poslem dcere jedneho z nich, ktora mu snad na seba dala spravny email).

***

166 tisicove mesto leziace medzi pustou a Kaspickym morom stovky kilometrov od cokoholvek jemu podobnemu je jednym z najzvlastnejsie situovanych miest v celom byvalom Sovietskom zvaze (=tak som sa o Aktau docital).  Mne bolo presne toto hlavne mesto regionu Mangistau domovom na 4 dni a pravdu povediac som sa nemohol dockat odtial odist.

Aj ked je tento region znamy nekonecnymi pustami a dramatickymi kanonmi, starovekymi nekropolami a podzemnymi mesitami, z nejakeho dovodu sa este takmer ani nezacal archeologicky objavovat.  Dovod, preco som ho nepreskumal ja bol jasny.  Mangistau, ktory sa taha az 400km na vychod na uzbecke hranice je cista pust, teda pomaly bez obyvatelstva, a preto takmer i bez potreby mat akukolvek formu miestnej (hromadnej) dopravy.  Existuje tu par agentur organizujucich nejake vylety (v lete), no v case mojho pobytu tu nie su ziadni turisti a moju sucasnu mimosezonnost potvrdzuje i taky vietor s pieskom, ze mimo mesta v pusti si to nechcem nijako predstavit.  Vietor ide bohuzial ale od mora a nie z puste, co je hlavnym dovodom, preco som v tomto meste 4x dlhsie ako mi je treba.  Nad Kaspickym morom uz par dni vyvadza silena burka.

Prvu noc v Aktau som byval na Couchsurfe u Berika, Kazach-Americana.  Bol som po dlhych dnoch stravenych vo vlakoch unaveny, no kedze bol moj prichod piatocny, sli sme von na par.  Magash -miestne pivecko – ohromne chutilo.  Ked baterky totalne dobilo nasledoval dobry, i ked asi len 4 hodinovy spanok.  Bio budik mi neda spat dlhsie ako do 7:18 am… neviem co s tym robit J

Prvu vec, ktoru robim rano dalsieho dna je navsteva agentury, ktora ma jedina oficialne na starosti predaj listkov na lod.  Dozvedam sa skvelu spravu, ze ferry opusta Aktau akurat dnes!  Je to trochu i sok, pretoze sme povodne mali na plane pozriet okolie mesta, no sprave o lodi sa nanajvys tesim.  Cim skor budem v Azerbajdzane, tym mam viac casu si celeho regionu uzit.  Jidelko do zaludka, shopping vybavy na palubu a cestu, prechadzka popri Kaspickom mori, mensi rest pri holandskej lige a Magashi v bare z predchadzajucej noci vyplnil poobednajsie hodiny veternej nedele.  O 9ej vecer som uz ako hodinky v pristave, kde bohuzial zistujem, ze lod, ktorou mam cestovat este ani z Azerbajdzanu nedorazila, a preto sa dnes plavit isto nebudeme. Do mesta sa vraciam s tym, ze im mam zavolat zajtra o 7ej rano.  Mile prekvapko to urcite nebolo, kedze  som bol vsetkymi sposobmi happy a ready na odchod.  Naviac u Berika uz nemozem spat, pretoze mu tam prisla majitelka baraku.  Hladame ubytko a testujeme 2/2 hotelov v meste.  Na vyber nemam, beriem najlacnejsiu variatnu, ktora predstavuje nelahkych 36e zanoc.  Brdo, to su skrty rozpoctu, no nemozem si nejako lamat hlavu, kedze inej cesty nieto.

Dalsi den volam ludi v pristave od 7ej rana do vecera 9.30 v priemere kazde 2-3 hodky.  Jedinu odpoved, ktoru zakazdym dostavam je, ze lod stale kvoli burke nedorazila.  Berik navrhjue ist po veceri do klubu a tak pondelnajsi vecer sedime v bare sledujuc Rooneyho porcujuceho hat trick chudakom z londynskeho Westhamu.  Pocet piv gradoval, hudba sa zlepsovala, dievcata pekneli a my uz aj tancovali.  Na hotel som dorazil hodinu pred vidnom.  Nasledoval dalsi den, velmi podobny predchadzajucemu, kedy od 8ej rana zvonim pristav a dostavam o lodi stale tu istu odpoved.  V priebehu dna uz ale ratujem a pripravujem Plan B.  Rezervujem si letenku na dalsi den a za predpokladu ze do zajtrajsieho obeda sa nic ohladom lode nezmeni, Kaspicke more budem musiet preletiet.  Let ma absolutne netesi.  Storno listku lode a kupa letenky na poslednu chvilu mi nielenze zdvojnasobia naklady, ale ma hlavne oberu o zazitok z cestovania po Kaspiku lodou.

Na stvrty den rano sa zobudzam vyspaty a cersty.  Pozeram z okna Aktau Hotela.  Pocko je takmer ligove.  Na Aktau az pridobre.  Zvonim pristav cosi po 8ej.  Chlapik zatial nevie, no vravi, ze o hodku sa mam opat ozvat.  Davam mu 2.  Sprava o 10ej je pozitivna!  Lod dnes odchadza!  Rozumiem, ze o 12ej.  Letim nakupit jedlo na cestu, kedze to z nedele som uz takmer vsetko skonzumoval.

Lucim sa s hotelom, kde som si uz mimo ineho vybavil u managera aj zlavu za noc (na 25e) a s bijucim srdcom stopujem auto, ktore ma odvezie do pristavu.

Príspevok Aktau zobrazený najskôr Triper.sk.

3 zeny v mojom otvorenom ‘kupe’ su viac grumpy ako 2jka z filmu “Dej si pohov starousi”.   Hlad gniavi a nieco po 2ej po obede vlak prvy krat stoji na mieste, kde si viem konecne kupit nieco pod zub.  Beriem i 2 flase piva, jednu skusam na platform a ide rovno na ex, druhu davam do 10 minut vo vlaku tesne predtym ako by uz bola kvoli teplote napoja nedatelna.  Misia: spat a prezit tieto muky J .

300 tisicove mesto Aktobe leziace 25 hodin cesty vlakom z Turkistanu na severe Kazachstanu (na lavej strane na mape) je vzdialene len 100km od ruskych hranic a patri k jednym z uzlov na zeleznicnom tahu do Moskvy.  Vystup na jeho vlakovej stanici pre mna predstavoval navrat do poriadnej kosy.  Tu sa to este jari zdaleka nepriblizovalo.  Rukavky mi uz boli pomaly na zahodenie, no nestalo sa tak.  Su vsak vo velkom bagli, ktory som nechal na stanici, aby som sa mestom neplantal s prebytocnou vahou.  Po dalsej nahodnej kontrole mojho pasu a viz, co mi je tu v Kazachstane takmer denno dennym chlebom  a zmznutych prstoch kvoli foteniu docela cool len par rokov starej mesity a ortodoxneho kostola, ktore su od seba vzdialene len na par stovak metrov, vstupujem do najvacsieho obchodneho centra, tiez nachadzajuceho sa v tejto casti mesta.

Nic ine uz vidiet v Aktobe nepotrebujem a i za slnecneho dna by som tu toho viac ani na videnie netipoval.  Vecer ma caka dalsia dlha cesta, a preto hladam barik, kde mi daju oddychnut, zajest, vypit a wifiovat.  Naslo sa a i ked ceny boli skoro londynske, v bare som odsedel od neskorsich ranajok az do olovrantu.

Cas odchodu vlaku na listku ukazuje 7.25pm.  Aktobe ma voci Almaty, kde som si listok kupil, 1 hodinovy posun.  Tento fakt mi dava divny citak, ktoremu verim a i ked je v Aktobe len 5.30pm a do vlaku mam teoreticky takmer 2 hodiny, na stanicu neberiem marshrutku, ktorou som tu prisiel, ale pre istotu taxik.  Cosi pred 6ou miestneho casu som dorazil na terminal, kde samozrejme budim pozornost policajtov, ktori si ma prisli pozriet a obhliadnut popri tom moje viza a registraciu v krajine.  Medzitym sa uz aj bavim s mierne podnapitym clovekom, ktoremu vysvetlujem, ze idem na vlak do Aktau.  Ten mi medzirecou vravi, ze vlak mi ide “cerez polcas”….

I ked je tu len 6 vecer, cas odchodu vlaku na listku je almatsky, nie miestny a teda za necelu polhodinu mi to uz ide!  Je to divne, no cudne mi to tu az tak nebolo.  //Sranda, ne? (Mito)//  Taketo solo cestovanie v neturistickych krajinach vam vie pekne okresat siesty zmysel.  Narychlo kupujem salamu, vodu a kolu a bezim hladat svoj vozen.

Príspevok Aktobe zobrazený najskôr Triper.sk.

Príspevok Turkistan Accommodation zobrazený najskôr Triper.sk.

Tak ako som rano do Shymkentu prisiel a po tripersky to tam i v susednom Sayrame ‘rozbil’, bral som to o 4ej popoludni toho isteha dna este o krok dalej, do mesta Turkistan.

V meste Turkistan, 165 kilometrov severozapadne od mesta Shymkent, stoji najznamejsia architektonicka stavba zo 14. storocia, ktora predstavuje zaroven najdolezitejsie putnicke miesto krajiny – mausoleum moslima, svateho muza, Kozha Akhmeda Yasauiho.  (Pre zaujimavost udajne tri pute do Turkistanu predstavuju ekvivalent jednej do Meccy).

Turkistan bol niekedy zakazanym mestom a dnes predstavuje turisticky skvost Kazachstanu.  Mne bol nejednym domacim odporuceny a kedze som vedel ze tam dorazim az tesne pred vecerom, a vlak dalej mi odchadza uz skoro rano, rozhodol som sa mu venovat 2 noci, z ktorych si odnasam ***zaujimavy zazitok***.

Mesto ako take je celkom prijemne na prechadzaku, no okrem mauzolei a mesity, par restauracii a horucich prasnych ulic to toho na videnie vela nie je.

<end>

***nic tak extra/pre tych co maju cas***

I ked som mal z popisu v knihe vybraty celkom slusny a nie tak hrozne drahy hotel (1 z nevela, ktore v meste existuju) , hral som sa cestou zo Shymkentu v mysli s nezavaznou ponukou, ktoru som dostal priamo od sofera marshrutky (este v Shymkente), a to spat u neho doma s jeho rodinou.

Az do poslednej chvile som nevedel, ktora variana by mi vyhovovala viac.  Oddych, sukromie, pisanie a blogpraca ma lakali, no na druhu stranu dalsi lokalny zazitok tiez.  Posledna chvila rozhodla o tom, ze som zo stanice nesiel po svojom, no s nim do jeho domacnosti.  Skutocnost, ze Gaziz nebyva priamo v Turkistane ale v meste vzdialenom vyse 25km od Turkistanu ma poriadne zaskocila.  Mal som pre ten den ale dost a rozhodol sa, ze ak by bolo treba, rano sa pohnem spat do Turkistanu a tam sa na jednu noc aj ubytujem.  I ked Gaziz pred tesnym prichodom k nemu odmietal, kupil som nejaky proviant s ovocim pre jeho rodinu, aby som ako pozvany host s prazdnymi rukami do domu nevstupil.

Vsetko bolo mile a rodina s detmi prijemna, no citil som, ze sukromie po vcerajsom celom dni behania v Almaty, kedy som bezuspesne hladal iransku ambasadu, hned nasledujucej dlhej noci vo vlaku, potom drteni Shymkentu a Sayramu od skoreho rana tohto dna a terigani sa az tu by mi seklo podstatne viac.  Ponozky vyprane v Jari (Mr. Proper) to tiez ktovieako nezvladali, a preto som sa nemohol dockat a tesit viac, ked bolo spolocnej veceri koniec a ja mohol skocit aj ked len do brutal skromnej sprchy, ktora ponukala kratku striekajucu hadicu.

Po sprche sme sli na malu jazdu, pozriet ake cool je ich mestecko.  Cma jag svet, par ulic, nejaka ta vecierka a ludoprazdne namestie.  Masaker zabijanie casu (z mojho pohladu; myslim si ale, ze oni mali fun) ukoncievame vstupom do restauracie, kde pri jedinom plnom stole sedia casnicky a hraju karty.  Dzura.  Ja v nej.  Zbohom.  Nedavam na sebe nic vediet a doprajem si pivecko.  Gaziz s bratom popijaju len kolu.  Zvazujem ako dalej a co zitra.  Gaziz masti do Shymkentu (jeho praca je tocit ludi Turkistan-Shymkent kazdy den), no odchadza uz o 5ej rano.  Vravi ale, ze na obdalsi den, v den mojho odchodu, ma vezme autom rano na stanicu.  Je takmer 1 po polnoci ked prichadzeme domov.  Spime na zemi, traja pri sebe.  Davam stople a hovorim si, ze som s miestnymi a aj ked nie je to ideal ako by som rad, je tu dalsi rydzy Kazach zazitok a dalsi den v tomto obydli este dam.

Po ranajkach citim potrebu akcie.  Vyrazam 2ma taxikmi do Turkistanu, kde obehavam mesitu, a mausoleum vo velmi peknom pocasi.  Zistujem ale, ze okrem jedneho komplexu i toto miesto nestoji za viac ako dnovy vylet.  Na vyber ale nemam, najblizsi vlak mi odchadza az dalsi den.  Zastavujem sa v restauracii, davam jedlo, pivecko a zacinam pracovat na stale nedokoncenych fotkach z uzasnej Mongolie.

Nachadzam aj internet kafe a aspon cast prace, ktoru som si na Turkistan naplanoval skusam ako-tak dobehnut.  Po par telefonatoch som sa s Gazizom dohodol, ze pride pre mna do internet shopu.  Prichadza s celou rodinou a tak hned pokracujeme v krasojizde.  Ostavame v meste a  ideme nieco zjest.  Kura na grille vyzera skvele a dokopy davame 2 s chlebom a chilli dipom.  Trhacka rukami zo spolocnych tanierov, presne tak ako ma byt.  Prichadza mi uplne normalne, ze to cvaknem, patri sa.  No divne mi trochu po cvaknuti prislo aj to, ze to i pre neho (+manzelku) bolo (az) take normalne, dokonca bez slova ci podakovania.  Nie som makkota a viem ako je to s dakovanim v tychto krajinach.  Vseobecne sa tu moc neprosi a ani nedakuje, akoby pouzitie tychto slovicok bolo nejakym prejavom slabosti.  (Z pocutia od dobreho znameho z tohto regionu – v tomto pripade Armenca – viem, ze slovo dakujem sa nepouziva, lebo je uplne normalna, prirodzena vec “davat” a “delit sa”.  Ak mi clovek dlhuje peniaze a vrati mi ich, je to v poriadku.  No ak nevrati, Armenec to povazuje akoby za prejav bratstva – je to jedna skusenost, ktoru som sam zazil, ci to funguje bezne u kazdeho, neviem povedat).  Nic to.  Neloudam, tak to tu chodi a my sa poberame autom dalej.

Ked mi ale polozartom pocas soferovania hovori, ci mu nezaplatim ako darcek benzin do z 94% prazdnej nadrze 12 miestej Hyundai dodavky, nejak sa mi to uz nepaci.  Na rovinu poviem, ze na to peniaze nemam a len dumem od kedy a odkial s tymto napadom prisiel.  Mam divny pocit, ze kedze sa pohybuje v branzi soferov/taxikarov/marshrutkarov, isto mu jeden z kamosov povedal, ze Americana v domacnosti by mal skusit trochu vyuzit.  Muselo to byt nejako takto, pretoze den dozadu uplne odmietal moj prvy nakup.  Vsetko je ale v klidu, pokial nenaberame do auta jeho znameho s rodinou (zena a dve deti) a neideme do baru.  Po prve, vobec sa mi nechce.  Po druhe nemam po dnesnych 9 hodinach aktivity v meste ani sily a bohuzial ani chut na nizkokvalitne flaskove pivo, ktore je tam jedine v ponuke.  Akoby kury malo bolo, objednavaju sa sasliky a je cela rodina.  Do toho sa lamu piva, dzusy a vsetko co pride.  Jedine co potrebujem ja je postel,  a aj preto davam len 1.5 pivka.  Nemam chut pit, co ale mam, je pomaly jasny tusak, ze tento bill bude na moje triko.  Zacinam byt poriadne unaveny na to, aby som vyzeral v ten cas spokojny.  Nemam ale vychodisko.  Byvam u nich a i ked adresu poznam je to proste no-go alternative odtialto odist.  Ked uz maju vsetkeho i sami dost, odchadzame spolocne.  Napriek tomu, ze viem kolko stoji pivo, pytam sa pred vsetkymi a zaplatenim casnicky na cenu.  Davam 3 a pol nasobok ceny jednej flase, aby som prispel k celkovemu uctu.  Sadam do auta s jeho zenou a cakame na odchod.  Prichadza manzelka jeho kamosa, ktory inac poslednych 30 minut uz s nami ani v saloniku nebol a vravi mi, ze ma Gaziz vola spat dnu do restauracie.  Viem o co ide, a preto z mojej strany prichadza tvrde slovo vysvetlujuce rozhorcenie.  Nejedna sa o majland, i ked KZ je aspon taky drahy ako Slovensko, no skor o princip – nasitie, v ktorom som sa bez slova ocitol.  Chlapik nema samozrejme peniaze a jeho kamos sedi v aute akoby s prazdnym zaludkom.  Doplacam a vyrovnavam cely bill na zhruba 40%.  Chcu viac, no ukazujem, ze zvysok, ktory mam je na kupu jedla zajtra rano a na 25 hodinovku vo vlaku, ktora mi uz za nevela hodin zacina.

I potom, ked su vsetci z auta von a ja uz som s Gazizom len sam, temu z pred par minut dozadu neotvaram.  Neviem, ci sa citi blbo on, ci sa mam tak citit ja – pretoze nie je mi vsetko jedno a atmosfera ktovie ako super nie je.  Mna caka dlha cesta, no prv noc v rodine, kde sa to cele nejako zvrtlo.  Prajeme si spokojnu noc (nejako) akoby sa nic nestalo.  Je dost hodin, meliem z posledneho silami a priznam sa psychicky by to mohlo byt tiez lepsie.  Slo len o prachy, aby tu bola uplna pohoda.  No po hlave si neneham skakat a dnesny cely podvecer s nimi mi pripadal ako bohapuste vyuzitie pre neho zjavne bohateho ‘Americana’.  Budik nastavujem o 5 hodin neskor, aby som stihol hodit sprchu pred tazkym kombom, ktore ma caka (25 hodin vlak c.1, 9 hod prestupne cakanie za dna v meste Aktobe,  28 hodin vlak c.2)  Slusny masaker.

Rano vstavam a drtim priority.  Zbaleny, osprchovany a Gaziz tiez.  Vyzera, ze drzi slovo a na vlak ma ozaj odvezie.  Bol som pripraveny aj na solovku.  Pred odchodom nechavam detom vitaminy, jemu pisem v aute moje kontaktne detaily.  Cestou (kedze je taxikar) nabera ludi a vezie ich do Turkistanu.  Cas tika.  Vidim, ze to LTT stiham na vlakovku a ak uz tam vobec na cas zvladneme dorazit, jedlo kupit nijako nestihnem.  Bojujem s myslienkou, preco toto vsetko vlastne, ked som mohol byt podla ‘planu’ sam v hoteli, v strede tohto mesta, s kludom fyzicky oddychnuty a mentalne spokojny, ze som to tu nielen rozbil, no i odrobil vo volne 2 vecery vsetku pracu zo zoznamu, ktory teraz len doplnam o nove polozky.

Vlak odchadza o 9.04.  Pred stanicou parkujeme nieco par minut pred deviatou.  Dobeh k svojmu vzdialenmu vagonu uz ani nestiham, pretoze sa uz vsetky dvere voznov zatvaraju.  Doslova na poslednu minute beriem prvy vagon po ruke nalavo, zhruba 5 od mojho, len aby som sa dostal dnu.  Gazizovi podavam ruku a dakujem (to sa u nas robi), naskakujem a dvere sa zatvaraju.  Zmeskat tento vlak by znamenalo stratu minimalne dna za predpokladu, ze by bol este volny listok na vlak na nasledujuci den.  Prechadzam s plnou polnou nabitymi 5timi voznami vlaku, kde nevidim ani jedneho backpackera.  Kazachstanky hardship.  Srdce sa ukludnuje a ja som rad, ze kapitola ‘Turkistan’ je uzavreta, i ked viem, ze nova je hned tu a teraz predo mnou.  Niet cas a ani chut byt podrazdeny.  Nasleduje dalsi, dlhy cas na slovensky reprezent.

Príspevok Turkistan zobrazený najskôr Triper.sk.

Príspevok Sayram zobrazený najskôr Triper.sk.

Príspevok Shymkent zobrazený najskôr Triper.sk.

Tak ako ludia v Almaty ocakavaju prichadzajucu jar a s nou oteplenie a dobre pocasie, v Shymkente uz prudi sta slovenske leto.  Polmilionovy Shymkent na juhu Kazachstanu znamy svojimi bazarmi ma po 15 hodinach cesty vlakom (a len 4 dni po odchode z Mongolskeho mrazu) vyzlieka do jedinej bundosky.

Vramci spoznavania Shymkentu som sa vybral i do z mesta zhruba 20km vzdialeneho znameho Sayramu, ktory este davno predtym ako vznikol Shymkent predstavoval zastavku na Hodvabnej ceste.  Kedze Sayram vznikol pred vyse 3000 rokmi, je z historickeho pohladu v dnesnom Kazachstane jednym z najstarsich osadenstiev.  Tato male dedinka, v ktorej ziju takmer len Uzbekistanci je skor putnickym miestom s historickou dolezitostou pre zainteresovanych moslimov.  Pre mna to bola trochu zbytocna cesta a opletacka preplnenym marshrutkami s miestom na pol rite tam a spat, pretoze som tu nic extra nenasiel (tento fakt sa ale opakoval – bez urazky- takmer v celom Kazachstane a uz i v case pobytu v Sayrame som ho absorboval hravo).

Pred odchodom zo Shymkentu som si nenechal dovolit vymeskat ochutnanie Shymkentskeho piva, ktore je poznavacou znackou celeho mesta a v Kazachstane povazovane za najlepsie z domacej vyroby.

Príspevok Shymkent & Sayram (Kazakhstan) zobrazený najskôr Triper.sk.

Príspevok Street Art Alma-Ata zobrazený najskôr Triper.sk.